Pohnúť sa vpred. Nechať minulosť za sebou. Odlepiť sa z miesta, začať novú kapitolu… Nech to už nazveme, ako len chceme, podstata zostáva… Nový začiatok je občas poriadne ťažký. Túžime po ňom, no potom sa pristihneme pri tom, ako sami sebe podrážame nohy, len čo sa odhodláme niekam vykročiť. Áno, občas sa stáva, že sa príliš dlho nevieme nikam posunúť…
Možno sa aj ty práve teraz nachádzaš v období, kedy sa pýtaš, kedy to konečne prejde. Kedy ťa konkrétne prejde on… Kedy sa skončí ten záujem, kedy sa to celé pretne, kedy, kedy, kedy… Chceš to i nechceš. Bojíš sa toho, no zároveň vieš, že ešte na to nie si pripravená. Nie tak celkom. Spôsobom, ktorý by ťa presvedčil, že môžeš sama sebe veriť, že to zvládneš. Že tie dvere, ktoré raz zavrieš, neskôr popohnaná nádejou a slepou vierou v čosi, čo nikdy neexistovalo, opäť neotvoríš.
„Taká dobrá žena a on si našiel inú…“
„Taký dobrý chlap a ona ho okašľala…“
Ruku hore, kto si toto sem-tam nepovedal, keď sa rozhliadol po svojom okolí a oči mu vybila nejaká vzťahová pecka, ktorá zaskočila každého, kto bol aspoň z diaľky jej divákom. Občas to tak totiž chodí… Partneri opúšťajú tých navonok „lepších“ partnerov. Obetavejších, pracovitejších a jednoducho tých, čo dávajú viac… Náhoda? Vôbec nie. Je za tým čosi úplne iné…
Už nikdy viac…Koľkokrát si si tie slová povedala? A koľkokrát si si dokázala, aká slabá je tvoja vôľa, v porovnaní s citmi, ktoré síce nosíš v sebe, no vôbec im nerozumieš? Porušiť svoje zásady, sľuby, ktoré sme si dali, je veľmi jednoduché… Hlavne ak je v stávke nádej, že sa čosi možno zmenilo. Že to, čo nás dokopalo k tomu, aby sme sa zaprisahali, že už viac tú ďalšiu šancu nedáme, možno zmizlo. Možno sa to napravilo, možno aj ten druhý za ten čas veľa vecí pochopil…
Čo azda najpodstatnejšie som sa naučila tento rok? Dve slová. Nájsť rovnováhu. Vo všetkom, na čokoľvek sa zameriaš – či sa to týka rodiny, zábavy, školy, voľného času, relaxu a cvičenia. Všetkého príliš veľa škodí, tak som sa rozhodla nájsť zdravý balans medzi všetkým a myslím si, že som ho aj našla. Ale čo tento rok považujem za jedno z najpodstatnejších uvedomení, tak je to práve to, že som sa rozhodla ukončiť staré vzorce, ktoré boli prenášané z generácie na generáciu.
Viem, že ťa to k tomu ťahá… Niečo konečne zmeniť. Odpútať sa. Prestať cítiť to, čo cítiš, a vymazať tak nielen lásku k nemu, ale i s ňou spojené výčitky, že ešte stále dokážeš milovať niekoho, kto sa k tebe zachoval takto. Viem, aké je ľahké znenávidieť sa, že si stále nezabudla, že ťa to k nemu ťahá späť, akoby si v sebe nemala žiaden pud sebazáchovy. Dokonca viem i to, že sa tej lásky chceš i nechceš vzdať. Pretože pre teba predstavuje to posledné skutočné, čo ti po ňom zostalo, a tak sa občas k tej bolesti vraciaš – síce nevedomky, no svojím spôsobom stále zámerne.
