Asi množstvo z vás si prešlo rozchodom. A asi všetci poznáte ten pocit, ktorý je s rozchodom spojený. Výčitky, pocit viny, smútok za tým, čo bolo, nejasná vyhliadka do budúcnosti a možno i pocit úľavy, že sme z toho konečne vonku. Rozchod je mix emócií, na ktorý sa vopred pripraviť nedá. No zároveň je rozchod aj mix vedomostí, ktoré by sme si za iných okolností nikdy neuvedomili, a, žiaľ, mnohí si ich neuvedomia ani vtedy, ak si rozchodom prechádzajú.
Ak máš pocit, že tvoje vzťahy sú ako cez kopirák, ak sa ti zdá, že kolega Tomáš, ktorý ťa zbalil na firemnom večierku, je verným klonom tvojho bývalého Peťa, ak sa nevieš zbaviť toho divného feelingu, že všetky tvoje lásky stroskotali na jednom a tom istom probléme, tak v tom prípade ti chcem povedať tri veci… Nie si sama, ktorej sa to deje. Nie si prekliata ani za tým nehľadaj žiadne vyššie sily. A môžeš to zmeniť. Ihneď. Stačí sa len zamyslieť – nad tebou, nad tým, čo očakávaš od vzťahu, proste nad životom a láskou ako takou. To je tá tretia vec, ktorú som ti chcela povedať a ktorú tu dnes chcem rozobrať.
Byť dobrým človekom v dnešnej dobe je viac nedobré ako dobré. Ukazovať svoje city, byť úprimný, byť dobrý. Dnešný svet týchto ľudí nesmierne využíva, až priam potápa. Každý hľadáme tých dobrých ľudí okolo seba, ak ich aj nájdeme, tak sa (ne)snažíme si ich udržať… Snažíme? Či ich berieme ako samozrejmosť, ako niekoho, kto keď je dobrý, tak nás neopustí. Dobrí ľudia nevidia svoje hodnoty? Skôr by som povedala, že sa snažia vidieť svoje hodnoty v druhých.
Hovorí sa, že zmena je život. A ja s tým súhlasím… No koľko zmien, čo znamenajú život, sme ochotní spracovať a uniesť? Niektoré zmeny totiž bolia a vôbec nie sú príjemné. Teda aspoň spočiatku. Ich zmysel, význam, prínos – nazvime to, ako len chceme, totiž mnohokrát nájdeme až neskôr. Po rokoch, počas ktorých sme sa kvôli tej zmene poriadne vytrápili. Ja som sa o zmenách naučila dve veci. Prvou z nich je, že nech sa akokoľvek bojím, nesmiem tomu strachu podľahnúť. A druhým ponaučením…
Vplyvom emócií vypúšťame zo seba veci, ktoré by sme „v tichom režime“ (áno, myslím vtedy, keď práve po sebe nehádžete taniere) možno vôbec neriešili a jednoducho hodili za hlavu.
Neraz svojimi reakciami podčiarknutými emóciami prekvapíme samých seba, či už v dobrom alebo zlom slova zmysle. Väčšinou v tom negatívnom…
V tomto svete je stále čo vylepšovať a ak máme pocit, že s niečím nie sme spokojní, mali by sme sa pokúsiť o zmenu. Aké zmeny si žiada naša planéta a nie sme ako jedinci príliš malí na to, aby sme niečo zmenili? Je sila jednotlivca podmienená počtom ľudí, ktorí sa k nemu pridajú? Ako veľmi sa musíme snažiť, aby aj ďalšie generácie žili vo svete, aký pozorujeme dnes?
