Stojím v predsieni, pozerám sa na teba, niečo mi vravíš, avšak cez moje slzy to nepočujem. Tíško vzdychám, snažím sa lapiť dych. Ty len rozprávaš, vysvetľuješ, nepozeráš sa na mňa, lebo ak by si zodvihol zrak, zbadal by si, ako mi po lícach tečú slzy. Obúvaš sa, v duchu ťa prosím, aby si ostal, aby si neodišiel. Prosím ťa, avšak moja hrdosť mi nedovolí povedať to nahlas. Postavíš sa, pritiahneš ma k sebe, bozkávaš ma. Celé moje telo sa ti odovzdáva. Strácam sa v tebe.

Bol si mojou obrovskou chybou, bol si mojou stratou času, bol si všetkým, ale zároveň ničím, a dnes odchádzaš. Nevážiš si slová, neuvedomuješ si, ako niektoré slová ostávajú nielen v hlave, ale i srdci. Nevážiš si dobrého človeka. Si nikto. Dlho mi to trvalo. Dlho som s tým bojovala. Signálov bolo mnoho, avšak to ma nikdy netrápilo. Konečne som slobodná. Konečne dýcham. Konečne som to ja…

Vždy som sa snažila ujasniť si to, čo chcem. Pretože človek, ktorý tápa v živote, môže dôsledkom svojej nerozvážnosti ublížiť aj tým, ktorí sa vôkol neho pohybujú. Preto občas čakám, nerobím náhle rozhodnutia, nechcem, aby som impulzívne vykonala niečo, čo už viac nedokážem vziať späť. Tak to bolo aj s tebou… Čakala som. Či to raz „náhodou“ nebude v poriadku. Či sa budem cítiť ocenená, či prestaneš hrať hry, na ktoré ja nemám síl. Ale ako dlho sa to dá? Čakať na zázraky, ktoré chcem len ja?