Písmená, ktoré sa momentálne zoskupujú do slov, a tie zasa do viet, čo práve píšem… Nevenované nikomu konkrétnemu a aj napriek tomu, že sú pustené do prázdnoty, viem, že raz budú patriť JEMU, láske môjho života. Azda píšem za nejednu ženu, azda nielen ja, ale i ony budú raz mať po svojom boku muža, ktorý bude nakoniec ako stvorený práve do ich životov. Láska čistá, bláznivá, láska, ktorá vám nič nebude brať, a to ani omylom. Bude vám dávať a aj vy na oplátku dáte niečo jej. Nie preto, že by ste museli, ale preto, že ju budete s niekým chcieť zdieľať.

Každý sa snažíme nájsť si svoje šťastie. Snažíme sa nahovoriť si, že práve o tom je naša životná cesta – o šťastí. A naozaj tomu aj tak je? Naozaj sa celý náš život naháňame len za šťastím? A dobehneme ho vôbec niekedy? Lebo v našich životoch si neustále niečo pridávame… Niečo, čo nás robí šťastnými, čo nás šťastnými ešte len urobí alebo nás kedysi robilo. Lebo áno, aj spomienky môžu do našej duše vliať šťastie. Minulosť i prítomnosť a taktiež aj vidina budúcnosti.

Vždy som si myslela, že na písaní je najťažší koniec. Rozhodnutie ukončiť príbeh a ukončiť ho správne. Vlastne ma podvedome desí samotná definitívnosť konca, nech už je akýkoľvek. Možno preto bolo vždy tak ľahké začať písať. A keď prišiel čas správne príbeh ukončiť, bolo to moje rozhodnutie. Vo chvíli, kedy mi v hlave zbesilo vírili myšlienky a emócie mi bránili racionálne premýšľať, začal sa nový príbeh. A na jeho konci som bola opäť schopná uvažovať.