Samotný názov vám už veľa napovie, o čom asi bude tento článok. Každý hľadáme šťastie, preto sme sa narodili, aby naše kroky smerovali k ozajstnému naplneniu a povedali si, že teraz už mi naozaj nič nechýba. Len občas na tej ceste urobíme pár chýb, odbočíme zo svojho chodníčka a skúšame sa vrátiť späť. Niekedy je ale lepšie, ak sa vydáme ďalej a to staré necháme odísť alebo to všetko necháme jednoducho tak.
Ženy moje, toto je úryvok z pripravovanej knihy Úlomky Ženy 3. Vybrala som skutočne len malú časť (lebo táto kniha bude asi to najdlhšie a najúprimnejšie, čo som kedy napísala), ktorá hovorí o tom, prečo je dôležité, ba dokonca nevyhnutné, aby nás v živote stretli aj ťažšie časy, a prečo by sme ich nemali brať tragicky, ale ako prirodzenú súčasť života…
V knihe sa okrem iného dočítate všetko o tom, prečo je tak sakramentsky dôležité, aby sme si vybudovali vzťah samej k sebe, čo to vlastne ten vzťah samého k sebe je, čo všetko ovplyvňuje (asi naozaj všetko cez vzťahy s inými, prácu a naše šťastie), ďalej sa v nej venujem toxickým a zdravým vzťahom a tiež tomu, ako si ten zdravý a pekný vzťah udržať.
Mala som pocit, že je to celé za mnou. Na malú chvíľu sa mi zdalo, že som konečne šťastná, že sa nevraciam tam, odkiaľ som ledva odišla. No ty máš v sebe akýsi zvláštny inštinkt. Tento môj stav si vystriehol aj na diaľku a začal si konať. Nerozumiem tomu, nerozumiem tebe… Ty si bol ten, kto sa rozhodol ukončiť niečo, v čom sa stále pokračovať, len si to žiadalo úsilie, aby sme popracovali na tom, čo sme zanedbávali. Hovorím v množnom čísle, pretože nerada zvaľujem vinu len na teba. Boli sme v tom dvaja…
Neviem, či som si nejakú otázku kládla častejšie… Otázku, v ktorej sama sebe spytujem dušu a neviem, akú odpoveď by som chcela dostať. Som proste iná? Asi áno…
Veď v opačnom prípade by som nemala pocit, že sa jednoducho vymykám z normálu. Veď inak by som sa predsa necítila, akoby ma sem niekto len zoslal a ja si tu neviem nájsť bezpečné miesto. Občas sa pýtam, či sa to pýtajú i iní…
Nie som človek, ktorý by sa pozastavoval nad tým, čo vravia druhí. Bola som taká už odmalička – mala som všetkých na háku a autoritami boli pre mňa tí, ktorí niečo dokázali a zároveň vedeli rešpektovať ľudskú individualitu. Razila som si vlastnú cestu, ak sa mi niečo nepáčilo, povedala som to. Iní by ma označili za papuľnaté, drzé decko – to je ich pohľad… No ja som len v skutočnosti nevidela význam v tom, prečo mám dvadsať minút spamäti recitovať nejakú debilnú básničku na školskom kole Hviezdoslavovho Kubína…
Budem sa veľmi snažiť, aby som sa nerozkecala, lebo táto téma je naozaj na knihu a bola by som rada, ak sa dočítate až do konca. Preto som vlastne o tom aj celú knihu napísala. Ešte nie je úplne hotová, lebo sa fakt snažím, aby stála za to! No ak všetci svätí dajú, do mesiaca pôjde do tlače. Takže tu naozaj len v skratke.
Základ zdravého sebavedomia je: Vedieť, kto som.
