Navždy ostaneš mojím pravým. Ale nie tak, ako si asi myslíš…
Nie tak, aby tvoje ego rástlo.
Nie tak pravým, že sa do môjho náručia môžeš kedykoľvek vrátiť.
Nie tak pravým, že na teba budem navždy čakať.
Nie tak pravým, aby si bol mojím svetom.
Nie takým pravým, a pritom presne tým pravým…
Je jeden z tých dní, keď sa mi nechce vstať do dňa a mám pocit, že je všetko márne. Že nič nemá zmysel a že pominuteľnosť vyhráva, tak načo sa niečomu a niekomu venovať?
Stojím hodinu v sprche a ešte som ani nepustil vodu. Snažím sa pritom myslieť na to, že nechcem myslieť.
Na konci si uvedomujeme, čo všetko sme obetovali.
Na konci si uvedomujeme, koľko chýb sme urobili.
Na konci si uvedomujeme tú lásku, ktorú sme do toho dali.
Na konci prichádza smútok, uvedomenie, hnev, poučenie.
Vyzerá to tak, že som pri našom konci…
Náš siedmy tematický týždeň je o emóciách. #Smútok či #bolesť, to je práve to, čo naše články v tomto týždni spája. Áno, vieme, nejde o nič pozitívne. Ale má zmysel tváriť sa, že život je vždy len ružový a my každé ráno vyletíme z postele šťastní ako blchy? Nie… Pretože takto to nevyzerá vždy. Takto by sme idealizovali, niečo predstierali a neboli by sme úprimní k sebe ani k ostatným. A náš portál je predsa založený práve na úprimnosti. Veď písať o emóciách, vzťahoch, láske a živote, to sa bez dávky úprimnosti ani nedá.
Odkedy som zostala sama, zvykla som si na dovtedy úplne neznámu vec – chodila som von len tak. Osamote, bez cieľa a nikam sa neponáhľajúc. Túlajúc sa mestom som počúvala len vlastné myšlienky, ktoré boli mnohokrát až príliš úprimné, ale to som presne potrebovala. Úprimnosť. Už žiadnu lož, ktorá by ma na chvíľu upokojila, vzala ma za ruku a zaviedla niekam, kde len budem poslepiačky hľadať neexistujúce šťastie. Prechádzajúc sa ulicami a sledujúc iných ľudí som si konečne mohla dopriať to, čo mi s tebou tak veľmi chýbalo. Okamih, ktorý bol pravdivý, nikým a ničím neprikrášlený a v neposlednom rade… Bol len môj. Bol len o mne.
Začínal sa chladný november a ja som sedela v kresle premýšľajúc nad minulosťou i budúcnosťou. Vonku prevládal mráz, ktorý zdobil nejeden strom. Chlad nezdobil krajinu iba tam vonku, ale vládol i v mojom vnútri. Povedala som si, že o láske, objatiach i náklonnosti nechcem nič počuť. Jednoducho som to odstrihla zo života. Týmto mojím chladom a neprístupnosťou som sa cítila oveľa lepšie. Nik ma nemohol zraniť, no za múrmi môjho bytu som to bola stále ja, bez masky chladnej, bezcitnej i bez emócií. Zrazu mi pípla správa, v ktorej stálo: ,,Som pri dverách.“
