Snažila som sa naozaj DLHO. Pýtala sa, prečo vlastne a či to skutočne stojí za to. Toľkokrát som sa obetovala, že som neustále zabúdala, kto vlastne som. Snažila sa prísť na to, akou cestou vlastne idem a prečo po nej vôbec kráčam, keď tu nie je jediná vec, ktorá by sa mi na nej ešte páčila? Presviedčala som sa, že to bude lepšie, že časom možno veci predsa naberú ten správny smer, že ak budem na to dostatočne silno myslieť, proste si ten happy end sama privolám. Och bože, stala som sa presne jednou z tých žien, na ktorých naivite som sa kedysi len s ľútosťou pousmiala.

Je ťažké odísť…

No ešte ťažšie zabudnúť. Ako sa hovorí, čas vylieči všetky rany, no často tá cesta „po“ nie je prechádzka ružovou záhradou. Je to mnohokrát zložitejšie ako samotné trápenie sa pri osobe, ktorú sme mali na dosah…

„Chce to čas.“ Áno, táto veta znie v mojej hlave už hodnú chvíľu a ja s ňou neustále bojujem… A možno nie som sama. Mrzí ma, ak si takým ťažším obdobím prechádzaš aj ty, no ver mi, že túto ťarchu nemusíš na svojich ramenách niesť sama. Určite máš okolo seba ľudí, ktorí ťa podporia, pomôžu ti v tých ťažkých časoch, kedy človek nevie, akým smerom ísť…

Občas sa ocitáme na rázcestí medzi ukončením vzťahu a snahou opäť všetko zachrániť. Možno sa sami seba pýtame, či to má vôbec zmysel… No na to si musíme odpovedať, bohužiaľ, len my. V takýchto momentoch za nás totiž nerozhodne nik iný. My sme sa od samého začiatku snažili, aj keď sme videli, čo nám to všetko prináša. Momenty dobré i zlé… A tak rozhodnutie ostáva niekde v povetrí.