Zrazu nemám kam ísť, zrazu som ostala v bode či na mieste, odkiaľ nie je cesty preč. Neviem ísť dopredu, neviem ísť dozadu, neviem ísť nikam. Zrazu nemám dôvod ti písať, zrazu ti už nechcem písať, zrazu sa všetky moje pocity prebúdzajú, ale zároveň i umierajú. Zrazu neviem, čo mám robiť. Zrazu sa moja budúcnosť mení, zrazu už spomienky nedávajú zmysel, zrazu sa strácajú spolu s tebou. Cítim sa tak prázdno, cítim, ako trpím, a zároveň cítim úľavu a radosť. Je to možné? 

Alebo ako dobrá komunikácia ovplyvní vzťah…

Túto konverzáciu som minule viedla s priateľom. Neprikladala som jej dostatok pozornosti, až kým sa mi to fatálne nevyplatilo. O dôležitosti komunikácie teraz koluje po internete a médiách veľa názorov a veľa odporúčaní. Zdalo sa mi to prehnané. Ako môže nastať taký problém u dvoch ľudí, ktorí sú si najbližší na svete a milujú z celého srdca? 

Jedna vec je istá – nikdy nevieme, čo sa odohráva v niekoho hlave. Sú to len naše predstavy, domnienky o tom, kto si čo myslí, kto ako čo cíti. Mnoho katastrofických scenárov si vieme prehrávať v našej hlave a pravda je poväčšine vždy iná. Niekedy to nemusí byť možno ani také zlé, ale naše myšlienky, ktoré si tvoria monológy a dialógy, nemajú s realitou nič. Jediné, čím si môžeme byť vždy istí, je to, čo si tvoríme my, v našom vnútri. Alebo nie? 

Viem, drahá. Viem presne, ako sa v tejto chvíli cítiš. Mám to skúsiť opísať? Cítiš sa ako kvapka vody v saharskej púšti. Ako pierko poletujúce v atmosfére. Ako kúsok črepiny na dne oceánu. Trafila som sa? Ten pocit beznádeje, aký teraz pociťuješ, je tak stiesňujúci, až máš pocit klaustrofóbie a nemôžeš sa nadýchnuť.
Môžem ti však povedať len jedno… Raz to prejde… Aj ten najhorší deň sa raz skončí, aj z tej najväčšej nočnej mory sa raz zobudíš. Viem, že teraz to tak nevidíš, ale sľubujem ti, že raz to budeš znovu ty.

Dnešný večer je tak trošku smutný. Čítam si naše staré správy. Nerada to robím, lebo sa snažím nepozerať do minulosti. To, čo si mi napísal pred pár rokmi, dnes už nemusí platiť, no niečo však ešte stále platiť môže, či? 

A tak si čítam slová, ktoré si mi hovoril, pozerám na fotky, čo si mi poslal. Premýšľam. Každej si písal takto? Každej si posielal tieto fotky? Vtedy si ešte asi nemal až také sebavedomie ako dnes. 

Niekedy sa čudujem, čo všetko dokáže vydržať jedno ľudské srdce. Bije od začiatku našej existencie až po náš posledný výdych. Celý život je to to najcennejšie, čo máme, drží nás pri živote a bije len a len pre nás. Žiadny kardiológ však nedokáže pomôcť, keď nám ho niekto zlomí. Čo ma ešte viac fascinuje, je zlomené srdce, ktoré je lámané znovu a znovu, no stále žije. Je rozbité na tisíc kúskov, krváca, no stále verí, že raz bude všetko v poriadku a bude môcť opäť milovať. Pre mňa je to znak neskutočnej sily, ktorá patrí najmä ženám.