Neskutočne veľa slov bolo vyslovených. Niektoré sa zapísali, ako do môjho srdca, tak i do mojej hlavy. Niektoré sa ani len nedostali do mojich uší. Človek si vôbec, ale že vôbec neuvedomuje hodnotu slova. Mnohokrát povie veci len tak. Bez premýšľania a netuší, ako môžu niekomu neskutočne ublížiť.
Slová bolia viac ako rany, údery. Úder vytvorí modrinu a po čase sa vytratí, avšak slovo urobí jazvu, ktorá dokáže krvácať ešte aj niekoľko rokov.
Bol si v mojej hlave až príliš dlho. Od chvíle, keď sme sa bližšie spoznali, tak ako si sa mi vnoril do pamäti, si sa mi vryl aj do srdca. Chcela som byť pre teba dosť dobrá. Dosť chudá, múdra, pekná, milá, a tak som sa začala meniť. Popritom, ako som si získavala teba, som však strácala seba. Jediné, čo som chcela, bolo, aby som sa ti páčila. Aby si o mňa prejavil záujem. No jediný, kto záujem prejavoval o toho druhého, som bola ja. A tebe sa to páčilo. Užíval si si to. Zvykol si si na moju pozornosť a začal to využívať vo svoj prospech. Čoraz častejšie si mi motal hlavu peknými slovami, hovoril si mi presne to, čo som počuť chcela.
Áno, premýšľam stále nad tým, čo sa stalo, či čo sa nestalo. Niektoré momenty sa už z mojej hlavy vytratili, na niektoré nedokážem zabudnúť. Hľadám odpovede na otázky, ktoré som ti vtedy nepoložila a dnes už sa ich opýtať nemôžem. Hľadám odpovede, ktoré mi objasnia, čo sa stalo bez toho, aby som ťa nemusela nazývať inak ako len dobrým človekom. Vieš, že do čohokoľvek si sa v živote pustil, tak som ti verila? Vždy! A aj to tak zostane. Nezáleží, čo sa stalo či nestalo. Chyby sa robia, sme ľudia a chyby robiť musíme. Aspoň vtedy vieme, že niekam smerujeme.
Počuli alebo čítali ste už niekedy niečo o traumách z detstva? A taktiež o tom, čo všetko nám môžu spôsobiť a ako veľmi dokážu ovplyvňovať aj náš „dospelácky“ život? Pretože… Úprimne? Ja som sa nad tým do mojej cca 25-ky nezamýšľala vôbec. Mala som totiž pocit, že mňa sa to absolútne netýka… Vždy som si myslela, že mám 100percentnú kontrolu nad svojím životom a nad tým, aké rozhodnutia v ňom robím. Dlhú dobu som si myslela, že je so mnou všetko v najlepšom poriadku. Že som silná žena, ktorá sa s minulosťou vysporiadala a žije jednoducho ďalej…
Niektoré noci majú zvláštne čaro. Navonok sú úplne všedné, no predsa sa v mnohom od iných odlišujú. Aj táto noc bola iná. Mala zvláštnu opojnú atmosféru, ktorú som každou sekundou čoraz viac milovala. Nedovolila mi zaspať, no tentokrát nie kvôli tomu, že by som sa nevedela zbaviť dotieravých myšlienok, ktoré by ma ničili. Tentoraz som nedokázala zaspať kvôli pocitu, ktorý mi dovtedy tak veľmi chýbal. Chvíľami som sa bála, že na mňa predsa len príde spánok, ja sa ráno zobudím a zistím, že som tam, kde som bola predtým. Nie… Veľmi som chcela, aby to bolo skutočné a večné, presne také, ako som si kedysi predstavovala našu lásku.
„Niekedy môže byť aj dnes…“ Takto znela veta, ktorú som si jedného dňa prečítala v knihe. Ani neviem prečo, ale veľmi ma zaujala a zapamätala som si ju, pretože som mala pocit, že je to nejaká „odpoveď“ na moje otázky. Je to možné? Aby sme náhodne nachádzali takéto odkazy…? Možno nám tieto „náhody“ majú niečo ukázať. Čo ak práve preto, aby som prišla k tejto vete, som mala možnosť prečítať si tých pár stoviek strán? Neviem. Občas vôbec nedokážem pochopiť, prečo nám osud kladie aj takéto odkazy rovno pred oči. Je vôbec možné, že niečo také ako osud existuje?
