Zrazu ostalo ticho. Iné ako doposiaľ…
Zrazu sa všetko zmenilo. To najbolestivejšie ticho je zároveň aj to najsladšie. Naše ticho dáva môjmu životu úplne iný rytmus. Rytmus srdca sa mení, tento rytmus by sa ti pravdepodobne páčil, lebo nie je o tebe ani pre teba. Vytrácaš sa, tvoje miesto sa stráca spolu s tvojimi slovami. Moja hlava i oči ťa hľadajú stále, lebo ti chcem dokázať, ako som nad tebou a chcem to dokázať asi aj sebe.
Lucia Skoncová už nejaký ten rok pôsobí na našom webe ako externá redaktorka. Nedávno napísala článok, v ktorom opisuje svoje detstvo v rodine, pre ktorú boli príznačné hádky a dusná atmosféra. Spomínam si, ako som si pri jeho čítaní vravela, že mu musíme zaplatiť reklamu, pretože tieto slová nemôžu zostať nepovšimnuté a musia sa nejako prebojovať aj k iným ľuďom, nielen k našim sledovateľom. No nič také sme nemuseli urobiť. Článok si svojich čitateľov našiel a vôbec ich nebolo málo…
Nemáš na to postavu.
Nie si dosť pekná.
Schudni.
Priber.
Takto sa ženy nesprávajú…
Určite nejedna z vás počula tieto vety, a mnoho ďalších, ktoré si neodpustili ľudia, keď ste im povedali o svojich túžbach…
Viete si predstaviť, že by sme nemali žiadnu minulosť ani spomienky? Boli by sme slobodní, nespútaní starými krivdami ani zážitkami, ktoré dnes naše správanie ovplyvňujú… Už dlho sa zamýšľam nad tým, ako veľmi má naša minulosť vplyv na prítomný okamih. Občas totiž cúvneme zo vzťahov, ktoré majú perspektívu, no až príliš sa bojíme nového začiatku so „starým“ koncom, aký sme už raz prežili. Nedávame druhé šance ľuďom, ktorí by ich možno využili, pretože sme pár druhých šancí dali človeku, ktorý nás kedysi sklamal. Pri započutí toho mena nami okamžite trhne a niektoré momenty nám pripomenú aj desiatky rokov staré spomienky, ktoré z hlavy márne vyháňame.
Bolo to iné, keď ste sa spoznali. Ty si bola iná. Netušila si, že ťa niečo môže tak veľmi zmeniť, keď sa to všetko skončí. Sedíš nad šálkou kávy, vonku prší. Uvažuješ, ako sa to mohlo stať. Tebe. Predsa si si vytvorila bariéru. V domnienke, že keď budeš od seba odháňať ľudí, bude ti tým pádom aj menej ublížené.
Popritom si ale pozabudla na jednu maličkosť… Že ak nájdeš niekoho, kto ťa bude mať skutočne rád a cez tú bariéru prenikne, nájdeš aj seba. Svoje skutočné ja.
Napísala som ti toľkokrát, avšak ani raz som tú správu neodoslala. Nielenže nemám odvahu, nemám ani dôvod. Chcem ti toľko povedať, potrebujem tvoje odpovede, avšak hlavne potrebujem teba.
Chýbajú mi naše rozhovory o ničom, aj tie naše seriózne, vážne debaty. Zrazu mám telefón plný hudby, ktorú ti chcem poslať. Zrazu mám toľko otázok, zrazu všetko stratilo i nabralo zmysel. Vymazal si ma. Prvé dni boli utrpením. Prvé dni som viac plakala, ako dýchala…
