Tieto riadky by si mala prečítať každá z vás, ktorá žije v istote, že má vedľa seba verného, milujúceho partnera. Nechcem vám brať ilúzie, ale nebudem si dávať ani servítku pred ústa. Mnohé sa totiž tak veľmi mýlite… Minimálne jedna z vás. Pokojne to môžeš byť práve ty, ak toto čítaš.
Ak si slabšej povahy, rovno preskoč na iný článok a naďalej maj nasadené ružové okuliare. Nie, nechcem byť nepríjemná ani negatívna…
Ahoj, dievčatko… Áno, dievčatko, bez ohľadu na to, ako dlho sa už pretĺkaš životom. A práve teraz sa ti možno pred očami premieta tvoj detský odraz, tvoje malé Ja. Je to len pár rokov, čo si sa pozerala na svet ešte nevinným pohľadom a okúzleným dychom si vnímala pohyb hviezd… Bolo to tak očarujúce, však? Ibaže… Slnko párkrát zapadlo a priviedlo ťa do dnešného obdobia, kedy už neplatí, že na konci rozprávky príde princ, ktorý ťa svojím bozkom prebudí na život večný.
Ja viem, že odísť nikdy nie je ľahké…
Sám som v jednom vzťahu zostával aj dlho potom, ako mi bolo jasné, že tadiaľto cesta nevedie, a to som muž – ten zástupca pohlavia, ktoré je akýmsi prototypom náhleho odchodu. Muži sa dokážu zbaliť zo dňa na deň a začať nový život nemysliac na sľuby, ktoré vyslovili, a záväzky, ktorými sú spútaní. Lenže nakoľko som aj ja tak dlho stál na jednom mieste a zvažoval som, či zostanem, či urobím krok vpred, vľavo, vpravo alebo dokonca dozadu, viem si predstaviť, aké ťažké to musí byť pre nežnejšie pohlavie.
Vždy som vstupovala do vzťahu s určitou dávkou strachu a dávkou obáv. Vedela som, že nechcem niečo či niekoho, kto ma bude meniť. Nechcela som stratiť seba, nechať si úplne pomotať hlavu a takzvane prísť o zdravý rozum. Vštepovala som si do hlavy, že ak zacítim čo i len malé náznaky toho, že sa partnerovi v niečom nepáčim, mávnem vysoko rukou nad jeho odchodom. No aj napriek tomuto som vždy dokázala zotrvávať v takýchto pre mňa „toxických vzťahoch.“ Pre každého, samozrejme, tento pojem predstavuje niečo iné.
Nikdy by mi nenapadlo, že sa vzdám. Ja… Tá žena, ktorá vždy všetko videla v tých najžiarivejších farbách. Tá, ktorá sa smiala aj vtedy, keď iní rozpačito mlčali a hanbili sa prejaviť svoje emócie. Tá, ktorej nikdy nestačili priemerné zážitky, ktorá sa nudila v priemerných vzťahoch, ktorá pred nezáživnými chvíľami v spoločnosti uprednostnila radšej samotu a v tichosti si vychutnávala vlastné myšlienky. No odvtedy sa tak veľa zmenilo. Z tej ženy sa stal niekto iný, a keď teraz spomínam na svoju minulosť, nespoznávam sa. Nespoznávam tú ženu, ktorá si vždy na tomto svete dokázala vydobyť svoje miesto, kde na ňu svietilo slnko.
Plačem. Veľmi. Plačem a nedokážem lapiť dych. Plačem a ty ani nevieš, že dýcham, nieto ešte, že plačem kvôli tebe. Kedysi si mi povedal, že mi ublížiť nechceš, ale i tak si sa vydal touto cestou. Stál si predo mnou, objal ma, chytil moju hlavu do svojich rúk a začal ma bozkávať. Ja som vraj urobila chyby, avšak ani ty nie si bez chýb. Obaja sme urobili mnoho chýb, obaja sme sa namotávali, obaja sme sa zahrávali, obaja sme klamali, obaja sme… Chcela by som napísať – ľúbili, avšak nie, neľúbili. Ty si ma nikdy neľúbil, no nie je to tvoja chyba. Netušíš, čo láska znamená, nevieš, ako ľúbiť. Teda možno vieš, ale nevieš, ako ľúbiť mňa. Takže sa nehnevám, len plačem.
