Deň čo deň sa moje pocity k tebe menia. Akoby som ani sama netušila, čo chcem a ako to chcem. Som stratená vo svojich pocitoch, iba sa na teba namotávam a odmotávam dookola. Kým moje srdce kričí, cítim sa dobre, šťastne, zaľúbene… Avšak akonáhle trošku stíchne, počujem rozum a jeho rázne a pravdivé argumenty. Bolia ma, ale dávajú zmysel. Zrazu už nevidím všetko tak pekne a ružovo, zrazu všetko do seba zapadá, zrazu sa stávaš tým, kým skutočne si, nie tým, do koho som sa zaľúbila. 

Púšťam ťa preč a potichu dumám, prečo to dokážem až teraz. Prečo to predtým nešlo a zrazu je to také ľahké, priam až návykové… Veď som tým, že som ti dávala ďalšie a ďalšie šance, ubližovala iba sebe. Za oknom padá tichý dážď, v miestnosti je počuť môj pokojný dych a ja cítim takú ľahkosť na duši, až ma to prekvapuje. Zvláštne, nie? Že práve okamih, ktorého som sa tak dlho bála, je zrazu tak opojný. Akoby zo mňa niečo spadlo, akoby  sa stalo čosi, čo zo mňa sňalo všetku tú ťarchu, ktorú som so sebou tak dlho vláčila.

Život je ako kniha, uzavrieme v ňom jednu kapitolu a on nám otvorí ďalšiu. Pripraví nám prázdne stránky a je len na nás, čo do nich napíšeme… Plánovala som byť single, nezaťažovať svoju hlavu a hlavne srdce. Nechcela som sa viazať a hlavne som sa bála, že si budem musieť znovu liečiť svoje srdce. 
Čas som trávila s priateľmi, v knihách alebo som práve cestovala a spoznávala nové miesta. To všetko ma robilo šťastnou, aj keď mi občas chýbal pocit byť milovanou.