Som už pár krokov popredu a možno i ty si pár krokov vpred, neviem… Avšak už nie si na tej istej myšlienkovej vlne, ako si bol. Myšlienky na teba ma dobiehajú čoraz menej a menej. Strácaš sa. Odchádzaš…
A dnes som si chcela na teba zaspomínať. Na to, čo všetko sme si povedali. Tvoje správy však už nemám. Sú vymazané. Ako aj ty. Tak som len hľadala v pamäti, hoci tam toho veľa nezostalo. Všetko si si vzal svojou poslednou správou a to málo, čo sa ešte zvýšilo, som zasa vyhodila ja. 

Stojím v predsieni, pozerám sa na teba, niečo mi vravíš, avšak cez moje slzy to nepočujem. Tíško vzdychám, snažím sa lapiť dych. Ty len rozprávaš, vysvetľuješ, nepozeráš sa na mňa, lebo ak by si zodvihol zrak, zbadal by si, ako mi po lícach tečú slzy. Obúvaš sa, v duchu ťa prosím, aby si ostal, aby si neodišiel. Prosím ťa, avšak moja hrdosť mi nedovolí povedať to nahlas. Postavíš sa, pritiahneš ma k sebe, bozkávaš ma. Celé moje telo sa ti odovzdáva. Strácam sa v tebe.

Bol si mojou obrovskou chybou, bol si mojou stratou času, bol si všetkým, ale zároveň ničím, a dnes odchádzaš. Nevážiš si slová, neuvedomuješ si, ako niektoré slová ostávajú nielen v hlave, ale i srdci. Nevážiš si dobrého človeka. Si nikto. Dlho mi to trvalo. Dlho som s tým bojovala. Signálov bolo mnoho, avšak to ma nikdy netrápilo. Konečne som slobodná. Konečne dýcham. Konečne som to ja…