Ani neviem, prečo dnes opäť píšem. Čosi ma znovu prinútilo zasadnúť k počítaču a dať von všetko to, čo sa vo mne odohráva. Niežeby som sa nemala komu zdôveriť… Len si myslím, že by to nemalo ten efekt. Možno by som zostala nepochopená, možno by dialóg pomaly ovplyvňoval tok mojich slov, a tak by som na konci nemala pocit, že som vyslovila to, čo vysloviť chcem. Preto si radšej sadám k počítaču, nechávam svoju myseľ voľne plávať, dôverujúc jej, že ma navedie tam, kde nájdem nejaké odpovede.

Chýbam ti? Túto otázku som si položila už toľkokrát a stále je odpoveď rovnaká. Nie. No pýtam sa, prečo? Nie som taká výnimočná, aby som ti chýbala? Nie som… Pre teba…
Čo sa však stalo, že ty si tak výnimočný pre mňa? Ako sa toto celé udialo – že v niekom sa prebudí ten pocit výnimočnosti a v druhom nie? Nemali by sme obaja vidieť to úžasné, čo v sebe máme? Mali… Ale jedine, ak by sme mali oči otvorené obaja. A ak sa pozeráme na osobu aj s otvoreným srdcom.