Často počúvam, ako sa ľudia menia, a vraj je tá premena vždy prekvapujúca. Kým som niečo podobné nezažila na vlastnej koži, tiež som patrila medzi tých, ktorí sa zvykli pozerať na „zmenených“ cez prsty. Bol v tom istý kúsok sebectva, prílišná hrdosť, zabudnutie, kým dotyčný kedysi bol… Aspoň tak som to videla ja. Kedysi. V čase, kedy som si sama pred sebou obhajovala názor, že ak sa niekto podľa ma zmení k horšiemu, musí to tak byť. Proste sa z neho stal človek, ktorý je dnes horšou verziou seba samého.

Ďalšia chyba v mojom živote, ako by som ich neurobila už dosť. Jedna za ďalšou. Avšak táto je tá najhlúpejšia zo všetkých… Prečo? Rozhodla som sa byť tou ďalšou. Viem, čo mi môžeš ponúknuť, čo mi vieš dať či nedať a čím môžem byť v tvojom živote. A čo som si ja vybrala? Variant: Tá ďalšia. Ako som mohla takto klesnúť, ako som sa mohla takto rozhodnúť? Lebo pokušenie mať ťa aspoň na pár minút je pre mňa určitým uspokojením?

Premýšľam, čo sa stalo, ak to, čo ma kedysi šialene bolelo, už teraz nebolí. Ak som kedysi túžila po niekom, kto mi je dnes ukradnutý… Možno si poviete, že som skutočne nemilovala, no ja sa len pousmejem… Milovala som až príliš, dokonca až za dvoch. A tam je ten problém. Takýto vzťah nikdy dlho nevydrží. Čosi sa musí zlomiť. V tomto prípade som to bola ja. Dnes ma už nebolí sklamanie ani ďalšie klamstvo. Moje pocity už nie sú skutočné. Jednoducho expirovali a mňa mrzí len to, že sa to nestalo skôr.

Koľkokrát ešte dovolím, aby si sa takto ku mne správal? Nestačilo mi, že si mi zlomil srdce raz? Pýtam si, aby si mi ho zlomil zase a stále a dookola. Správam sa, ako keby sa mi páčilo to, že mi lámeš moje srdce stále a dookola. Dovoľujem ti to. Som z toho tak nešťastná, tak smutná a aj tak to dovolím zase. Ja si to až pýtam. Ja to dovoľujem, tak ty to robíš.
Dovoľujem ti, aby si sa ku mne takto správal… Aby si ma videl, len keď máš ty náladu. Aby si mi napísal, len keď ty nemáš komu. Aby si ma namotával, len keď si ty znudený. Aby si mi ty lámal srdce, len keď nemáš nič iné na práci.