Zistila som, že to, čo ma v skutočnosti najviac ubíja, je milovať ťa. Že sa neustále vraciam k tomu, čo bolo. A naopak dúfam, že to čo bolo, bude znova. Tak ako býva prvý dojem v kontakte, tak si myslím, že existuje aj prvý dojem v láske. My sme ten svoj premrhali. A ako sa vraví, prvý dojem je len jeden. Občas mám chvíle, kedy neverím slovám „O čo požiadaš, to ti bude dané,“ alebo „Čo k sebe patrí, si k sebe vždy cestu nájde.“
No ak sú tie slová pravdivé, v tom prípade asi žiadam málo. 

Tak zvláštne sa cítim, keď na teba myslím. Nechcem a ani nemôžem povedať, že zaľúbene, ale je to niečo podobné. Snažím sa, aby som si mnoho vecí, čo o tebe viem, zapamätala, ako keby som ich mala niekedy použiť. Naozaj to cítim tak, že informácie o tebe ešte budem potrebovať. Zvláštne. Neviem, čím to je, že k tebe cítim také puto, aj keď sme sa obaja pohli z miesta a už nie sme ani len v kontakte. Vyliečili sme sa. 

Hovorí sa, že život sa nemeria počtom nádychov a výdychov, ale chvíľami, ktoré nám vzali dych. Napadlo vám však niekedy zamyslieť sa, koľko takých chvíľ ste zažili? 
Sedím na terase, pozerám na rozkvitnutú záhradu, vnímam zvuk ticha. Toto je môj relax, môj únik od všetkého tam vonku. Iba ja sama so sebou, so svojimi myšlienkami. A dnes patria mojim spomienkam. Tým krásnym, ale aj tým smutným… 

Musím ťa nechať ísť. Aj keď tak veľmi nechcem. Avšak ja nemôžem každý deň čakať, že zmeníš svoj názor na vzťah. Nemôžem každý deň čakať, že sa do mňa zaľúbiš. Nemôžem každý deň čakať, že sa mi konečne ozveš, že sa ma spýtaš, ako sa mám, že mi niečo povieš o sebe. Nemôžem každý deň čakať na teba.
Bolí ma to. Trhá ma to. Avšak ako dni plynú a ja len čakám, tak si uvedomujem, aká naivná som. Musím ťa nechať ísť…