Kedysi som bola za teba nesmierne vďačná. Lebo som ťa vnímala ako dobrého človeka, lenže čas ukázal, že až tak dobrý nie si. Čas ukázal, ako si sa hral na niekoho, a pritom si bol niekým iným. Čas ukázal, ako si sa so mnou zahrával. Čas ukázal, čo za človeka vlastne si.
Hnevám sa… Snáď na celý svet. Ako hrozne a škaredo si ma oklamal. Ako si to mohol? Dobrí ľudia neklamú, neklamú tých dobrých. Aký dôvod na klamstvá si mal? Aby si sa TY cítil lepšie?
Je mi neskutočne smutno. Cítim sa neskutočne zlomená. Tak veľmi oklamaná. Tak naivne zahanbená. Taká hlúpa. Toľko vecí som o tebe napísala. Tak veľmi som sa v tebe strácala. Tak naivne som ti verila. A čo si robil ty? Užíval si si to. Už viem, prečo si sa stále vracal. Už som to pochopila. A bolí ma to, mrzí ma to… Chcel si si len zistiť a overiť, či mám pre teba stále slabosť. Ak náhodou nie, tak to bola už pre teba výzva. Získať ju späť. A ja som si hlúpo myslela, že možno je v tom niečo viac.
Samotný názov vám už veľa napovie, o čom asi bude tento článok. Každý hľadáme šťastie, preto sme sa narodili, aby naše kroky smerovali k ozajstnému naplneniu a povedali si, že teraz už mi naozaj nič nechýba. Len občas na tej ceste urobíme pár chýb, odbočíme zo svojho chodníčka a skúšame sa vrátiť späť. Niekedy je ale lepšie, ak sa vydáme ďalej a to staré necháme odísť alebo to všetko necháme jednoducho tak.
Ženy moje, toto je úryvok z pripravovanej knihy Úlomky Ženy 3. Vybrala som skutočne len malú časť (lebo táto kniha bude asi to najdlhšie a najúprimnejšie, čo som kedy napísala), ktorá hovorí o tom, prečo je dôležité, ba dokonca nevyhnutné, aby nás v živote stretli aj ťažšie časy, a prečo by sme ich nemali brať tragicky, ale ako prirodzenú súčasť života…
V knihe sa okrem iného dočítate všetko o tom, prečo je tak sakramentsky dôležité, aby sme si vybudovali vzťah samej k sebe, čo to vlastne ten vzťah samého k sebe je, čo všetko ovplyvňuje (asi naozaj všetko cez vzťahy s inými, prácu a naše šťastie), ďalej sa v nej venujem toxickým a zdravým vzťahom a tiež tomu, ako si ten zdravý a pekný vzťah udržať.
Mala som pocit, že je to celé za mnou. Na malú chvíľu sa mi zdalo, že som konečne šťastná, že sa nevraciam tam, odkiaľ som ledva odišla. No ty máš v sebe akýsi zvláštny inštinkt. Tento môj stav si vystriehol aj na diaľku a začal si konať. Nerozumiem tomu, nerozumiem tebe… Ty si bol ten, kto sa rozhodol ukončiť niečo, v čom sa stále pokračovať, len si to žiadalo úsilie, aby sme popracovali na tom, čo sme zanedbávali. Hovorím v množnom čísle, pretože nerada zvaľujem vinu len na teba. Boli sme v tom dvaja…
Neviem, či som si nejakú otázku kládla častejšie… Otázku, v ktorej sama sebe spytujem dušu a neviem, akú odpoveď by som chcela dostať. Som proste iná? Asi áno…
Veď v opačnom prípade by som nemala pocit, že sa jednoducho vymykám z normálu. Veď inak by som sa predsa necítila, akoby ma sem niekto len zoslal a ja si tu neviem nájsť bezpečné miesto. Občas sa pýtam, či sa to pýtajú i iní…
