Je to nejaký čas, čo si ma od seba odohnal… Smutným spôsobom, za ktorý sa ale na teba nehnevám. Okolnosti ťa prinútili sa rozhodnúť a ja som už v tvojom živote nemala miesto. Som typ, ktorý v každom hľadá stále len to dobré – aj u ľudí, ktorí mi v živote ublížili. Všetkým som odpustila, ja sa neviem hnevať, nedokážem nenávidieť. Myslím, že aj bez toho zažíva človek v živote veľa bolesti. Na teba však neviem zabudnúť… Lebo nechcem a ani ty mi to neuľahčuješ.
Vážiť si seba… Aké klišé, však? Ale keď sa nad tým zamyslím, v obdobiach, kedy som v živote tápala, mi chýbalo práve to… Uvedomenie si, že aj ja mám nejakú hodnotu, že tým, čo robím, možno práve zosmiešňujem samu seba. Nechcem, aby ste si teraz začali myslieť, že vás vyzývam, aby ste sa stali namyslenými sebcami, ktorým je svet príliš malý, a každý naokolo je pre nich len bezvýznamnou postavičkou, ktorú možno iba využiť. Chcem vám dnes dokázať úplne niečo iné…
Zrazu tu ostalo ticho. Iné ako doposiaľ. V túto noc poslednú. Začínam si prehrávať všetky naše posledné spomienky, naše posledné rozhovory, naše posledné my. Už je to nejaká doba. Vzťahy sa menia. Hlavne keď sa už nerozprávame, nestretávame. Naše spomienky blednú. Vytvárame si nové, v ktorých nie sme. Vety, ktoré sme si hovorili navzájom, rozprávame iným. Už sa nezaujímame o to, ako sa máme…
Raz mi jeden mne veľmi blízky človek povedal: „Nikdy nevieš, čo ti život prinesie.“ Samozrejme bez pochýb som mu pritakala v jeho myšlienke, aj keď som mala práve v hlave milión otázok a milión možných i nemožných odpovedí na ne.
Chcela som ho v tej chvíli zastaviť, silno objať a koniec koncov už nikdy nepustiť. Avšak takáto možnosť či takýto variant už viac nebol možný.
Vždy som bola ženou, ktorej život vyzeral trochu inak. Keď som sa porovnávala s druhými, musela som popremýšľať, či náhodou niekde nerobím chybu. Pretože aj tá najadrenalínovejšia húsenková dráha je oproti mojim pocitom šuviks.
Sú obdobia, kedy sa táto krivka dokáže ustáliť, no potom doženiem i to, čo zostalo zameškané. Strácam sa, uvažujem, pochybujem, bojím sa strachu, ale aj svojej odvahy.
Vieš… To, že niekoho budeme ľúbiť, hoci nám ublížil. Možno nám do života neskôr príde ON, ten, s ktorým to bude ono a budeme cítiť, že nás opäť zlepil dokopy, no niekde hlboko vnútri budeme mať stále jemným, takmer neviditeľným písmom napísané jeho meno. Nezabudnem na moment, keď som to cítila po prvýkrát… Ten smútok, bolesť, ktorá mi prenikla cez kožu a zaplnila prázdny priestor v každej bunke môjho tela, trpkú chuť žiadostivosti, po ktorej mi náhle vyschli pery, to ,,vytriezvenie“.
