Nie som človek, ktorý by sa pozastavoval nad tým, čo vravia druhí. Bola som taká už odmalička – mala som všetkých na háku a autoritami boli pre mňa tí, ktorí niečo dokázali a zároveň vedeli rešpektovať ľudskú individualitu. Razila som si vlastnú cestu, ak sa mi niečo nepáčilo, povedala som to. Iní by ma označili za papuľnaté, drzé decko – to je ich pohľad… No ja som len v skutočnosti nevidela význam v tom, prečo mám dvadsať minút spamäti recitovať nejakú debilnú básničku na školskom kole Hviezdoslavovho Kubína…

Kráča po prázdnom byte. Bosé nohy lemujú studenú podlahu a jej kroky vedú do kúpeľne. Odrazu zrkadla sa už pár dní vyhýba. Má totiž strach, čo v ňom uvidí. Dnes však pohľadom nestihne uhnúť. Zhrozí sa. Nestojí pred ňou žena, ktorú pozná, ale celkom iná. Táto žena je pre ňu cudzia. Má vyplakané oči, tvár celú červenú a jej telo je kŕčovito ohnuté.
Neusmieva sa. Už dávno sa neusmiala…

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa… Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne..

Myslím, že tento kúsok z 1. listu Korinťanom pozná asi každý. Nedá mi však nezamyslieť sa nad jeho významom. Naozaj je každá láska taká? Taká trpezlivá? Dobrotivá? Skutočne aj tú svoju lásku vidíš presne takto? Si si naozaj istá, že si šťastná?