So závisťou sa stretáva v živote každý. Buď nám je „dopriata“ druhými ľuďmi, alebo ňou trpíme my sami. Často je označovaná ako niečo zlé. Ale je naozaj taká škodlivá? Ak nám závidia druhí, môžeme ju vnímať, že nám niektoré veci neprajú a chcú ich mať aj oni. Svedčí to však o nich, nie o nás, lebo práve títo ľudia na našej strane vidia niečo lepšie. Vidia, že my dokážeme niečo, čo oni nie sú schopní dokázať…
Nie nadarmo sa vraví, že najviac nás o láske naučí neláska. Pretože v dokonalosti ťažko objavujeme čosi nové. Práve bolesť, trápenie a sklamania nám ponúknu najviac príležitostí, aby sme niečo pochopili, niečo uzavreli a niečo zasa pustili preč. Lenže každá lekcia má svoj vlastný spád a nič sa neudeje zo dňa na deň. Dnes sme si pre vás pripravili citáty, s ktorými sa stotožní každý, kto si najprv prešiel nesprávnym vzťahom, a až potom našiel skutočnú lásku.
Občas je ťažké to urobiť. Len tak sa zastaviť a prehodnotiť všetko, čo sme doteraz urobili i neurobili. Slová, ktoré sme vyslovili, i také, čo sme nechali potichu doznieť len vo vlastnej mysli. Viem, že to nie je ľahké, pretože si v tom bránime nielen my samy, ale predovšetkým to, čím žijeme. S kým žijeme, kým sa obklopujeme, čo presne zažívame. Viem, aký maličký krok vedie k tomu, aby sme úplne prestali počúvať samy seba a zžili sa s rolami, do ktorých nás postaví niekto iný alebo život samotný…
„Neviem byť sám…“ To by mala byť stopka pre každú z nás. A nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Všeobecne sú ľudia, ktorí nedokážu chvíľu vydržať osamote, hrozbou. Hrozbou sami pre seba aj pre svoje okolie, ktoré často o ničom netuší. Pretože takéto vzťahy, za ktorých vznikom stojí niečí deficit, či už kamarátske alebo partnerské, nikdy nedopadnú dobre. Doslova v nich obaja hľadia opačným smerom a jeden je škaredo vodený za nos…
Neviem, kedy sa to stalo, a vlastne neviem ani ako, viem len, že bol zrazu mojou komfortnou zónou. Nestalo sa to okamžite, nebolo to náhle a bez rozmyslu. Bolo to načasované dokonale, presne tak, aby do seba zrazu všetky kúsky našich príbehov zapasovali presne ako puzzle. Chcelo to len chcieť, nič viac a nič menej, a ja som až vtedy pochopila, že to skutočne môže byť také jednoduché.
Dnes už viem, že problém nikdy nebol v tom, že by som chcela od neho príliš veľa, práve naopak, ja som chcela príliš málo. Nežiadala som ho o to, aby ma ľúbil, nemusela som, vždy som vedela, že to tak je.
A zakaždým, keď sa na mňa pozrel, videla som, že sa zamilováva zas a znova. Rovnako ako on videl, že ja robím to isté…
