Posledné dni sa potrebujem viac prechádzať. Potrebujem nejako prechodiť svoje myšlienky. Noc je na to ako stvorená. Počúvam svoju obľúbenú skladbu, premýšľam nad tebou a občas tancujem, keď nik nie je v okolí. Úprimne… No asi aj kebyže bol, netrápi ma to. Robím to, čo cítim a ako to cítim. A preto premýšľam nad tebou. Posledné dni nás zmenili. Urobili sme krok vpred aj krok vzad. Ľúbili sa aj sa rozišli. Nejako rýchlo to všetko išlo i prešlo. Mala som to, o čom som, snívala, a dostala som i to, čo som nechcela. 

Držíš v ruke telefón a rozmýšľaš, čo spraviť? Klikneš na svoj Instagram a prezeráš si vaše spoločné fotky. Ešte nie si pripravená ich vymazať, a tým ukázať celému svetu, že je koniec. Zatiaľ tomu neveríš ani ty sama a nechceš, aby uverili ostatní. Chceš mu napísať, však? A premýšľaš, prečo sa neozve on. Ako predtým…
Mrzí ma to. Mrzí ma, že sa teraz cítiš na dne. Mrzí ma, že tvoja láska narazila na slepú uličku a nedokáže ísť ďalej. Mrzí ma, že ťa nemôžem objať a utešiť ťa.

„Časom to prejde!“ hovorili. „Nijaký chlap si nezaslúži tvoje slzy!“. „Bože, dievča, veď sa už zobuď, môžeš mať chlapa, ktorého len chceš, a ty tu plačeš pre nejakého idiota, ktorý ťa po pár týždňoch vymenil za inú…“ 

Už nevládzem. Nevládzem počúvať tieto slová, aj keď v sebe nosia skutočný zmysel. Odrážajú realitu takú, aká je, ale nikto z nich sa nepozerá na to, prečo sa tak cítim. Tých krásnych šesť rokov nebolo len tak. Poznala som ťa lepšie ako seba a ty takisto si poznal mňa. Ale už naozaj nevládzem… 

Láska prichádza, odchádza alebo zostáva. Rodí sa, umiera. Je na nás, čo s ňou spravíme. Teda, občas sa pýtam aj ja samej seba, či je toto naozaj na nás a našich schopnostiach. Či môžeme niečo udržať, keď to ani nemá vydržať. Kedy je vhodné bojovať a naopak, kedy je najlepšie vytiahnuť kotvy a uložiť ich na iné dno.
Milovala som ťa, pravdaže. Milovala som ťa viac, ako som milovala seba. Spomínam si na všetky naše spoločné nádherné momenty, na chvíle, kedy som cítila toľko lásky, až som tomu sama neverila. 

Sú spomienky a spomienky. Tie krásne, na ktoré nechcete zabudnúť do konca života. A potom sú tu tie, ktoré sú svojím spôsobom ešte krajšie, ale súčasne také bolestivé… Prajete si, aby čím skôr začali blednúť. A to je nemožné…
Spomínam…
Aj keď nechcem.
Dokážem si vybaviť každú minútu, každý pohľad, každý bozk, každý dotyk…

Ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, že budem písať práve tento článok, tak ho vysmejem. Už sú to asi dva roky, čo sa zmenil môj život takmer od základov. Vtedy som prišla o človeka, o ktorom som bola presvedčená, že je môj „osudový“. Však ako by to aj inak malo byť, keď sme boli spolu už takmer trinásť rokov. Áno, tak veľa… A predsa tak málo… Príliš veľa času a príliš málo lásky… Pretože láska sa nedá iba prijímať, treba ju aj dávať. A to je asi hlavný problém dnešnej doby.