Dnešný večer je tak trošku smutný. Čítam si naše staré správy. Nerada to robím, lebo sa snažím nepozerať do minulosti. To, čo si mi napísal pred pár rokmi, dnes už nemusí platiť, no niečo však ešte stále platiť môže, či?
A tak si čítam slová, ktoré si mi hovoril, pozerám na fotky, čo si mi poslal. Premýšľam. Každej si písal takto? Každej si posielal tieto fotky? Vtedy si ešte asi nemal až také sebavedomie ako dnes.
Niekedy sa čudujem, čo všetko dokáže vydržať jedno ľudské srdce. Bije od začiatku našej existencie až po náš posledný výdych. Celý život je to to najcennejšie, čo máme, drží nás pri živote a bije len a len pre nás. Žiadny kardiológ však nedokáže pomôcť, keď nám ho niekto zlomí. Čo ma ešte viac fascinuje, je zlomené srdce, ktoré je lámané znovu a znovu, no stále žije. Je rozbité na tisíc kúskov, krváca, no stále verí, že raz bude všetko v poriadku a bude môcť opäť milovať. Pre mňa je to znak neskutočnej sily, ktorá patrí najmä ženám.
Toľkokrát som sa opýtala samej seba, prečo práve ty si mojou slabosťou. Čo máš ty, čo iný nemajú? Veď ty prichádzaš ako vlna – všetky pocity zmyješ, keď prídeš, a keď odídeš, nič po tebe nezostane. Prebúdzaš moje pocity stále dookola. Je jedno, ako dlho si preč, je jedno, za akých okolností odídeš. Vždy, keď sa zrazu objavíš, je to, ako keby si nikdy neodišiel. Cítim sa šťastne, keď si ty šťastný. Usmievam sa, keď sa usmievaš. Moje srdce búcha neskutočne rýchlo, keď počujem ako hovoríš moje meno, nikto ho nedokáže tak krásne vysloviť ako ty. Si slabosť, ktorá ma celú obopína. A prečo?
Asi si po rozchode každý želá to, aby mohol vrátiť čas. A možno aj nie, a to hlavne v prípadoch, kedy ten rozchod inicioval on. No každopádne si väčšina ľudí podvedome praje, aby na mnoho vecí zabudli, niečo v sebe uzavreli a mohli ísť smelo ďalej.
U mňa je to síce podobné, no trochu by som ten pocit rozvetvila. Ja túžim ešte po niečom. Opäť sa chcem nájsť. Opäť to chcem byť ja. Opäť sa chcem cítiť tak ako predtým, čo som ťa stretla.
Spomínam si na noc, kedy som sa rozhodla rozhodnúť sa… Kedy som sa seba tak úprimne, ako to len šlo, spýtala, na čo ešte čakám. Už som sa totiž nedokázala pretvarovať ani sama pred sebou. Mlčky som odhodila masku spokojnosti, ktorú cez deň zvykne nosiť najmä ten, kto po nociach k sebe túžobne privoláva spánok a on neprichádza. Naozaj som sa v ten moment na nič nehrala. Čosi zo mňa opadlo. Snáď preto, že som si viac nemusela klamať a báť sa, že tým niekoho stratím. Ja som ťa už totiž stratila dávno, bolo to isté, iba som nenašla dovtedy odvahu priznať si to.
Do každého vzťahu človek vstupuje s vierou, že tentokrát to bude to pravé. Že ON bude ten pravý s prsteňom a nekonečnou láskou. Niektorí ľudia majú však v našom živote dôležitejšiu úlohu, než to na prvý pohľad vyzerá. Niektorí nás totiž nemajú naučiť nekonečne milovať, ale oceniť samu seba. A aj keď nám to v prvých chvíľach tak nepríde a cítime len bolesť zo straty a z nenaplnenej lásky, po čase pochopíme, že jediné, čo týmto ľuďom dlžíme, je slovo ďakujem.
