Zrazu sa cítim tak moc sama. Úplne sama. Bez nikoho. Niečo sa udialo. Niečo sa stalo a ja chcem svoje pocity zdieľať, no uvedomujem si, že nemám s kým. Nie som ten typ človeka, čo má mnoho priateľov, uskromním sa s málom, no o to lepším.
Tak prečo som tu teraz sama? Prečo sa cítim, ako keby nikoho moje správy nezaujímali, prečo nimi nechcem nikoho zaťažovať, čo sa to deje? 

Niekedy to, že položíš zbraň, znamená, že si vyhral. Niekedy má prílišná snaha jednoducho opačný efekt. Niekedy veci nevyjdú podľa tvojich predstáv a tvoj život opustia ľudia, ktorých si v ňom túžil mať na veky vekov, lebo si s nimi úžasne rozumel.
Ale prečo odišli?
Veľa z nás si prešlo aspoň jedným vzťahom, kedy sme si povedali, že treba bojovať, a pod pojmom „bojovať“ bolo myslené bojovanie aj cez mŕtvoly. 

Čo ak ti poviem, že mi chýbaš? Povieš mi to tiež? Už je to pár týždňov, čo sme išli každý svojou vlastnou cestou. Musím ti však povedať, že na teba stále myslím. Chýbaš mi. Chýbaš mi každú minútu, každú hodinu celého dňa. Každého dňa. Stále premýšľam, či ti chýbam rovnako ako ty mne. Či sa tiež každé ráno zobúdzaš s myšlienkou na mňa a chceš sa prebudiť z tohto hrozného sna. Nebojím sa života na vlastnú päsť, bojím sa ho však prežiť bez teba. Stále sa mi v hlave prehrávajú naše spoločné zážitky a všetky tie rozhovory. 

Mnoho ľudí má veľa fóbií a strach z rôznych skutočností. Ak sa opýtate ľudí, čoho sa najviac boja, väčšina vám povie, že majú strach z výšok, z pavúkov, z hadov, prípadne z veľkého davu ľudí. Úprimne, chápem to, ale ja sa priznám, že najviac sa bojím ľudskej hlúposti, pretože to, čo niektorí ľudia dokážu spraviť zo závisti alebo iných negatívnych pocitov, je až dych vyrážajúce. Túto skutočnosť by najlepšie vystihlo: „Pod lampou je najväčšia tma.“