Písali sme si každý deň. Smiali sme sa spolu. Rozprávali sme si všetko, riešili sme všetko. Naozaj som si nevedela predstaviť, ako by mal vyzerať môj deň bez teba. Čokoľvek sa udialo, tak si tam bol. Čokoľvek sa neudialo, bol si tam, aby sa udialo. Takto naše dni išli a vytvorili sme si návyk. Bez teba by to nebolo ono, ten deň by mi nedával zmysel. A predsa len ten deň prišiel. Kebyže jeden… Z tých dní sa stali týždne a pomaly sa stávajú mesiacmi. A ja sa učím, ako si nájsť nový návyk, nový zvyk.

Ja viem, že mnoho článkov je tu o nešťastnej láske, o tom, ako muž sklamal… Teraz však urobím opak. Skúsim im poďakovať, lebo si myslím, že si to zaslúžia. Nie je to niekedy s nimi jednoduché a vlastne ani s nami.
Dlho som rozmýšľala, či sa k tomu takto vyjadriť, alebo som skôr hľadala tie správne slová, aby to bolo napísané zrozumiteľne. Pamätám si, že už ako dospievajúca baba som mala viac kamarátov ako kamarátiek. Vždy ma viac fascinovalo ich zmýšľanie, iné ako u nás žien. 

Taky už jste byly někdy ve vztahu, ve kterém jste byla tak šťastná, zamilovaná a spokojená jako nikdy předtím? Myslela jste si, že tento muž je ten váš princ na bílém koni, o kterém jste celý život snila?
Je to ta láska do konce života, je to ten muž, který mi postaví dům, pořídí psa a bude skvělým otcem pro naše děti. Ano, je to on. A křičela jsem to do světa a děkovala bohu za tento dar, který mi dal.