Keď som bola malá, verila som. Verila som na zázraky. Dokonca aj na šťastné konce, ktoré sa diali iba v rozprávkach. Žila som v domnení, že na tomto svete existuje dobro a všade vôkol nás sa nachádzajú iba milujúci ľudia. Takí, ktorí majú srdcia zaplnené tou najčistejšou a najúprimnejšou láskou. Tí, ktorí poznajú porozumenie, nehu, láskavosť… Ani v tom najhoršom sne by mi nenapadlo, aký zlý je skutočný svet. Ako som postupne rástla, začala som spoznávať krutú realitu… 

Zlomil si mi krídla… Každá žena sníva, aby aspoň raz za svoj život zažila lásku až za hrob. Takú lásku, akú je vidno v rozprávkach. Lásku, pri ktorej sa ti chce lietať, ťažko sa ti dýcha, stratíš cestou hlavu a jediné, na čom záleží, je ON.
A v tom je ten problém! My ženy máme tendenciu posielať v týchto prípadoch náš mozog na dovolenku. Treba zostať (ak sa dá) aspoň jednou nohou na zemi. Inak sa môže stať, že vás pohltí zaslepenosť a naivita. Presne ako som urobila ja… 

Ležíš, premýšľaš, čítaš článok za článkom a možno v každom hľadáš aspoň kúsok odpovede, ktorú potrebuješ. Rozmýšľaš, či má vôbec ešte zmysel čakať na niekoho, kto odišiel. Kto odišiel bez toho, aby ťa na to nejako upozornil alebo sa rozlúčil. Kto odišiel a už sa neozval, kto v tvojom srdci zanechal nejakú stopu…
Možno sa pýtaš veľa otázok, no nemá ti na nich kto odpovedať. 

Poznáš ten pocit, keď sa tešíš z práce domov do tvojho prázdneho bytu? Ako si pustíš dobrú hudbu a dáš si pohár červeného vína sama vo vani? Alebo ako si večer pozrieš nejaký dobrý film v tvojej veľkej prázdnej posteli? … Hm? Ani ja nie… Teda aspoň som dlho nepoznala…
My ženy máme takú hlúpu tendenciu zostávať v nezmyselných vzťahoch najmä kvôli tomu, aby sme, nedajbože, nezostali samy…