Prečo práve dnes mám taký zvláštny pocit v žalúdku? Prečo práve dnes na teba myslím a je to tak intenzívne? Prečo je dnešok iný? Prečo sa zrazu vraciaš, aj keď sa vôbec nič nezmenilo? Keď zavriem oči, vidím ťa, a to už som ťa dlhšie nevidela. Nechcem už na teba myslieť. Sú dni, kedy si na teba nespomeniem. Ale niektoré večery ma dobehneš. Je to, ako keby si zaklopal na moje dvere a spýtal sa ma, či som doma, ja neodpovedám, lebo ťa nechcem vidieť, a tak ty odchádzaš, no ja začínam premýšľať, čo si asi tak mohol chcieť. 

Prečo na teba stále myslím, keď som si sľúbila, že ťa už navždy vymažem z môjho života? Možno sa tými myšlienkami snažím pripomenúť si tie rany, tú bolesť a to, že niečo také už viac nesmiem dovoliť, že nemôžem niekomu, kto o to nestojí, darovať aj to posledné. Neviem, prečo je to tak, no občas sa jednoducho pristihnem, ako na teba myslím, hoci som sa zaprisahávala, že sa to viac nestane. Kedysi som si pri tebe kládla otázku: „Prečo skrátka nemôžeš byť môj?“, no za ten čas sa však tá otázka zmenila…

Vraví sa, že prvá láska so sebou nesie najviac skúseností. Podľa mňa je to bolesť, ktorú nás naučí zniesť. Nepripravenosť, ktorú vymaže… 
Prvé lásky bolia a spaľujú ako oheň.
Pri tej druhej už človek presviedča sám seba, že je pripravený, že to chce. Už musí prísť, apatie predsa len už stačilo.
Aj u vás to tak bolo?