Zrazu sa cítim inak. Neviem, čím to je. Možno je to len tento moment. Avšak, cítim sa triezva. Cítim sa lepšie. Cítim sa šťastnejšie. Cítim sa dobre. Keď myslím na to, ako zrazu nie si v mojom živote, necítim bolesť, necítim úzkosť… Cítim slobodu. Asi preto, že dlhšie si sa neozval. Najprv mi to bolo ľúto. Predsa len, som citlivejšia, avšak naučila som sa, že ťa v mojom živote nepotrebujem. Si to ty, kto potrebuje mňa, a ani o tom nevieš. Zatiaľ. Ale dnešným večerom si ma oslobodil a zároveň stratil.

Zistila som, že to, čo ma v skutočnosti najviac ubíja, je milovať ťa. Že sa neustále vraciam k tomu, čo bolo. A naopak dúfam, že to čo bolo, bude znova. Tak ako býva prvý dojem v kontakte, tak si myslím, že existuje aj prvý dojem v láske. My sme ten svoj premrhali. A ako sa vraví, prvý dojem je len jeden. Občas mám chvíle, kedy neverím slovám „O čo požiadaš, to ti bude dané,“ alebo „Čo k sebe patrí, si k sebe vždy cestu nájde.“
No ak sú tie slová pravdivé, v tom prípade asi žiadam málo. 

Tak zvláštne sa cítim, keď na teba myslím. Nechcem a ani nemôžem povedať, že zaľúbene, ale je to niečo podobné. Snažím sa, aby som si mnoho vecí, čo o tebe viem, zapamätala, ako keby som ich mala niekedy použiť. Naozaj to cítim tak, že informácie o tebe ešte budem potrebovať. Zvláštne. Neviem, čím to je, že k tebe cítim také puto, aj keď sme sa obaja pohli z miesta a už nie sme ani len v kontakte. Vyliečili sme sa.