Vraví sa, že ľudia sa menia… S tým súhlasím. Aj mne sa párkrát stalo, že som takmer nespoznala osobu, o ktorej som si myslela, že ju mám prečítanú. Stačila len jedna zmena v jej živote – nový vzťah, nová práca… A zrazu to bol niekto iný. Občas premýšľam, či sú tieto zmeny trvalé a kto presne za nimi stojí. Vznikajú v nás, alebo sú len výsledkom toho, čoho sme zažili? Zmeníme sa my, alebo nás zmenia iní?
Zas som mala sen s tebou. Už celý tento týždeň. Najprv sa budím s myšlienkou… Prečo? Už som nad tebou tak dlho nepremýšľala. Prehrávam si celý sen dookola vo svojej hlave, až mi začneš chýbať. Tak strašne, tak moc, že sa chcem obliecť a bežať za tebou. Nájsť ťa, objať ťa, pobozkať ťa. Neviem, čo sa to so mnou deje. Tak dlho mi trvalo vyliečiť sa z teba, no zrazu sa vraciaš a dávaš mi údery, ktoré neviem prijať, ktoré ma dostávajú do kolien.
Ešte pred niekoľkými týždňami by som náš vzťah opísala úplne inak. Slová ako klamstvo, výhovorky, prílišné ego a láska len z jednej strany, by sa v tomto opise nenachádzali. Nie… Nechcela som ich tam. A tak som ich nevidela. Prehliadala som ich, pretože som potajomky dúfala, že ak v tom zotrvám, ony samy zmiznú. No nestalo sa to. A tak sa čosi vo mne zlomilo. Trhlina, ktorú si vo mne zanechal, sa naštrbila úplne, až sa jeden celok roztrhol na dva kusy.
Aj vás táto doba núti viac premýšľať? Mňa áno. V poslednom čase veľa premýšľam o láske, vzťahoch, o ľuďoch, ktorí kráčajú životom so mnou. Verím tomu, že každý jeden má v našich životoch zohrať nejakú úlohu. Rodičia, spolužiaci, kamaráti, prvá láska. Dokonca aj ten, kto nám zlomil prvýkrát srdce, pri kom sme vyslovili vetu: „Už nikdy sa nezaľúbim“. A potom sú tu ľudia, ktorých budeme ľúbiť navždy iba tajne, pretože vedľa nich už kráča niekto iný.
Túto otázku si kladiem stále, keď sa cítim sama. Čo je však najhoršie, v našom vzťahu sa cítim v poslednej dobe sama neustále. Mám pocit, že som ti dobrá len na dve veci, ktoré nemusím a vlastne ani nechcem menovať. Sme zavretí medzi štyrmi stenami, z ktorých niet úniku. Som smutná, zúfalá, sklamaná. Sklamaná z nás, pretože teraz som už naozaj verila, že to vyjde, že to bude navždy.
Bežala. Topánky sa jej šmýkali na rannom mraze. Kde-tu boli kamene ešte dokonca pokryté snehom. O zbytok sa postaral strmý svah. Aj napriek tomu však utekala ďalej. Na vrchu cesty spomalila. Odchýlila hrubý konár vysokého smreku. Na nos jej spadlo zopár studených vločiek. V noci muselo zase snežiť…. Vyšla na koniec širokej kamenistej cesty. Les ďalej pokračoval popri potoku. Pred ňou sa ale rozliehala široká lúka. Napravo ohraničená hustým lesom, naľavo…
