Vždy som bola ženou, ktorej život vyzeral trochu inak. Keď som sa porovnávala s druhými, musela som popremýšľať, či náhodou niekde nerobím chybu. Pretože aj tá najadrenalínovejšia húsenková dráha je oproti mojim pocitom šuviks.
Sú obdobia, kedy sa táto krivka dokáže ustáliť, no potom doženiem i to, čo zostalo zameškané. Strácam sa, uvažujem, pochybujem, bojím sa strachu, ale aj svojej odvahy.
Vieš… To, že niekoho budeme ľúbiť, hoci nám ublížil. Možno nám do života neskôr príde ON, ten, s ktorým to bude ono a budeme cítiť, že nás opäť zlepil dokopy, no niekde hlboko vnútri budeme mať stále jemným, takmer neviditeľným písmom napísané jeho meno. Nezabudnem na moment, keď som to cítila po prvýkrát… Ten smútok, bolesť, ktorá mi prenikla cez kožu a zaplnila prázdny priestor v každej bunke môjho tela, trpkú chuť žiadostivosti, po ktorej mi náhle vyschli pery, to ,,vytriezvenie“.
Nemám rada otázky a poznámky, ktorým mnoho žien v dnešnej dobe čelí… Už niekoho máš? Prečo si stále sama? Tvoje spolužiačky už dávno majú deti. Nemala by si toľko pracovať. Mladšia už nebudeš. Odkladať založenie rodiny sa neoplatí… Znie to, akoby sme všetci povinne museli dodržať isté pravidlá, ktoré nám spoločnosť nerešpektujúca našu individualitu nariaďuje. Avšak život nie je o tom, aby sme sa večne niekam naháňali, porovnávali sa a snažili sa vyrovnať druhým. Nejde o chytanie šťastia za pačesy, ale o to, aby sme aj napriek tomu, že neplávame s prúdom, dokázali byť šťastní.
Čo ak som niekomu nevedomky zlomila srdce?
Čo ak som niekomu dávala zbytočné nádeje?
Čo ak som si toto ani neuvedomovala, a tak ľuďom ubližovala?
Dokážem žiť s týmto pocitom? Nedokážem, a tiež neviem, ako sa ho zbaviť… Ako sa zbaviť kameňa na srdci, ktorý ma ťaží… Ako vysvetliť všetko, čo som spravila zle… Ako sa ospravedlniť ľuďom, ktorých sa to týka… Ako začať odznova a s čistým štítom…
To, čo mi najviac rezonovalo mysľou, keď som zažila rozchod s osobou, o ktorej som si ešte len donedávna myslela, že zostane so mnou naveky, bola skutočnosť, že už nikdy nič také nezažijem. Pretože… Tých dôvodov bolo veľa. Rozchod totiž nie je len o tom, že sa dvaja ľudia od seba definitívne odlúčia. Je i o tom, čo to s nami urobí. O chvíľach, kedy začíname pochybovať, či sme vlastne pre niekoho dobré. Či nás raz bude niekto ľúbiť aj napriek našim chybám, ktoré nám boli vykričané a mnohokrát vyhadzované na oči.
Čím viac ideme ďalej, o to viac sme nenásytní a túžime po hmotných veciach. Pritom však zabúdame na vnútorné bohatstvo. V našich životoch si medzi sebou závidíme, lebo ten má viac ako ja, nenávidíme sa, zostávame chladnými, naše srdcia sú bez lásky a duše bez šťastia. Namiesto toho, aby sme obohacovali našu dušu, obohacujeme radšej vonkajšok a seba materiálnymi vecami. Nespávame, trápime sa kvôli nepodstatným veciam a dokáže nás rozhodiť aj úplná banalita.
