Nikdy som si nemyslela, že bude tak neskutočne komplikované dať si dokopy vlastné myšlienky, ktoré boli tak často zveličované. Aspoň si mi to tak vždy dával najavo.
No je na čase sa spamätať a zistiť, čo sa mi to vlastne všetko odohráva v hlave. Od vážnych dôvodov na hádky, sklamané tváre až po preplakané noci a klamstvá.
Sú ľudia, ktorí sú zamilovaní do lásky a do pocitu, že milujú. A potom sú tu tí druhí… Tí, na ktorých som mala šťastie ja a možno i ty. Sú to ľudia, ktorí sú zamilovaní do pocitu, že ich niekto miluje. Napríklad ty… Žena, ktorá verí, že našla svojho princa a s ním už bude všetko omnoho ľahšie. No mýli sa… Našla klamára. Emocionálne vyprahnutú trosku, ktorá nedokáže cítiť nič. Takú, ktorej sebavedomie udiera na mozog a je jej jedno, či za sebou nezanecháva ďalšie citové mŕtvoly. Presne o týchto ľuďoch chcem dnes písať. Ja im venujem pár riadkov, aby si im ty nemusela venovať svoje srdce.
Asi máš aj práve ty pocit, že nik nevie, ako sa cítiš… A ja neviem, či máš pravdu. Pretože tak, ako teraz o svojej bolesti mlčíš ty, to robia aj iní. Práve tí, ktorí si siahajú na dno vlastných síl, už nemajú silu niečo hovoriť, sťažovať sa a tobôž nie kričať o pomoc. Tam spočíva dôvod, že si myslíme, že by nám nik nerozumel. Tam sa to, čo cítime, znásobuje a ničí nás to ešte viac.
Viem, aké to je budiť sa každé ráno s pocitom, že opäť čelíš realite. Poznám tie rána… Kedy sa zo stavu blaženej nevedomosti okamžite prepneš do módu, v ktorom si to všetko uvedomíš a opäť ťa to zvalcuje. To, že je TO pravda. Že je TO definitívne a skutočné a ty s tým nedokážeš urobiť nič. Iba to prežiť. Nejako, hoci stále nevieš ako. Pretože TO neodchádza, no všetko, čoho sa desíš, sa len stupňuje. Viem, aký to je pocit. Viem, aké je to desivé pozerať sa z očí do očí svojej najhoršej nočnej more, ktorá sa stala reálnou.
Milovala som. Milovala som kedysi dávno. Tak verne a oddane, ako som len vedela. Z celého srdca. Zo skutočnej a úprimnej lásky. Bola to práve tá, o ktorej sa mi vždy snívalo. Princezná našla svojho princa. Skutočného… A myslela si, že aj osudového. Našla hrdinu svojho života. Toho, o ktorom si myslela, že bude pri nej stáť do konca jej života. To, čo k nemu cítila, bolo neopísateľné. Bolo to niečo tak krásne a zároveň jednoduché, vzácne a obrovské, že slová sú na to primalé.
Po dlhom čase si sadám za klávesnicu a píšem. Dohnala ma k tomu jedna moja myšlienka. Totiž… V poslednej dobe sa ma ľudia neustále vypytujú otázky typu: Prečo dievča, ako si ty, je samo? Ale ja nie som sama… Byť slobodná neznamená byť sama. Nechápem, prečo si ľudia automaticky myslia a vytvárajú ideu o tom, že žena bez muža nedokáže byť šťastná. Svet sa predsa netočí len okolo mužov. Každý občas potrebuje byť chvíľu sám.
