Prý si pamatuje, kdy mě poprvé viděl. Ví, co jsem měla na sobě, i jaký jsem v té době nosila účes. A já si zase detailně vybavuji náš první polibek. Bylo to na horách. A díky jeho příchuti jsem si pak vysloužila přezdívku na další roky.
Přesně je to už deset let.
Deset let, co nejsme ani spolu, ani sami…
Sebaprijatie… To je to slovo, ktoré sa objavuje v dnešnej dobe asi všade, kam sa pozriete. Myslíte si, že to je náhoda? Ja si myslím, že nie. Teraz ruku na srdce, ty čo to práve čítaš, či už si žena alebo muž, si spokojná/ý s tým, kto si, ako vyzeráš alebo máš občas pochybnosti? Ja vám môžem úprimne za seba povedať, že som mala obdobie, kedy som sa nechcela pozrieť ani do zrkadla.
Hľadala som na sebe len samé chyby…
Každá z nás v istej etape svojho života príde na to, že byť dobrým dievčaťom je síce pekné, ale nie vždy aj účinné. Pretože ľudia sú naozaj rôzni a množstvo z nich na našu dobrotu priam striehne, aby ju mohlo využiť.
Som toho názoru, že pomáhať, dopriať a šíriť svetom lásku je našou povinnosťou. No zároveň pritom musíme mať na pamäti, že by sme to mali robiť spôsobom, ktorý nás nezraní.
Neplánovala som ťa. Neplánovala som žiť a naučiť sa milovať. A predsa som tu, v tvojom meste, v krajine, ktorej jazyk ani neovládam. Dnes som ale pokojná, cítim sa bezpečne, pretože viem, že milujem a aj napriek tomu, že si odmalička organizujem život, tvoje objatie mi ponúka viac než celý svet, ktorý som doma dokázala získať. Viem, že sa snažíš, pretože náš domov chceš tvoriť najlepšie, ako vieš. Ver mi, snažiť sa budem aj ja, a to celý život.
Dnes si mi napísal. Prvú správu si vymazal. Pravdepodobne… Lebo ju písala ona, nie ty. Druhú si písal ty, avšak nad dozorom. Čo sa to s tebou stalo? Ako si mohol až takto klesnúť? Vymenil si ma. Vymazal si ma. Neverím, že je koniec. Toľké roky sme spolu ťahali a zrazu zo dňa na deň. Lebo ona povie a ty počúvneš. Ako dobre ťa len vycvičila. Si jej psík, gratulujem ti. Bodaj by ťa jedného dňa ľúbila tak ako ty ju. Uvedomuješ si, že ti neverí? Uvedomuješ si, že ťa chce pod kontrolou?
Spomínam si na moment, kedy som to cítila po prvýkrát. Tú bezmocnosť, ten smútok, to „prebudenie sa.“ Bol to deň, kedy som zistila, že ľudia aj klamú. Že nie vždy sú úprimní, že občas im je jedno, čo za sebou zanechajú. Že hovoria jedno a myslia si druhé. Že úprimnosť je len cnosťou, nie samozrejmosťou…
Ničomu som nerozumela. Ľuďom som zrazu nerozumela a cítila som sa ako ten najosamelejší a najposlednejší človek na svete.
