Ublížil si jej v tú najmenej vhodnú dobu. Áno, znie to tak otrepane, lebo povedzme si úprimne, kedy je tá pravá chvíľa povedať človeku zbohom… Na také nepríjemné veci, bohužiaľ, v živote nie je nikdy tá správna doba, ale existuje mnoho spôsobov, ako človeku ublížiť aspoň o trošku menej. Nikdy by som nečakala, že práve ja, čo som si týmto všetkým prešla už dávno (a našťastie: plač, bolesť, zlosť, pocit beznádeje a dni plné výčitiek mám za sebou), budem písať práve toto.

Rozhodnem sa napísať ti. Spýtať sa ťa, ako sa máš… Porozprávaj mi o sebe a ja ti poviem niečo málo o mne. Chcela by som vedieť, aký si mal deň, chcela by som vedieť, či si si počas dňa aspoň raz na mňa spomenul. Nemusíš na mňa myslieť stále. Prosím ťa o to, aby som bola prvou krátkou myšlienkou ráno a poslednou dlhšou myšlienkou pred spaním. Viem, že máš kopec starostí, kopec myšlienok, čím zamestnávaš svoju myseľ, ale chcem tam mať malé miesto.

Už prešiel nejaký ten čas. Čas, odkedy som si myslela, že sa stratím v tom, čo cítim, a že nie je možné, aby som z toho obdobia vyviazla bez doživotných následkov. Nebol mojou prvou láskou, no po prvýkrát som zistila, že láska vie aj bolieť, že dokáže byť i komplikovaná, miestami krutá a niekedy nezrozumiteľná. Bola tam, cítila som ju, ale nevedela som, čo s ňou… Vytrácala sa niekde medzi mnou a ním a často bola nahrádzaná sklamaním a hnevom.