Pred tromi rokmi som stretol veľmi zaujímavú, dobrosrdečnú, snaživú a obetavú ženu. Vždy som si myslel, že mám rád výrečné ženy, ale ona ma zaujala práve tým, že bola tichá a introvertná. Netrvalo dlho a zaľúbili sme sa do seba. Niekoľko mesiacov na to sme spolu začali žiť a po roku som vedel, že s ňou chcem stráviť život. Každý deň bol niečím výnimočný – ani nespočítam, koľkokrát som sa do nej znova a znova zamiloval.
Nie je nič zvláštne na tom, ak stretneme človeka, ktorý nás zmení. Vďaka nemu zistíme, že ak nezačneme vedome potláčať svoje typické charakterové črty a nebudeme tíšiť hlas svojho srdca, budeme i v budúcnosti neustále narážať na rovnaký problém. Na problém s názvom „Ten nesprávny muž“.
A možno tu nejde o vedomý proces… Možno sa iba zmeníme bez toho, aby sme to chceli, pretože minulosť nás k tomu prinúti, zavrie nám srdce a otvorí nám oči, ktoré konečne uvidia i to, čo dovtedy prehliadali.
Tajne som si želala, aby si sa vrátil. No teraz sa pýtam – stojí mi to za to?
Od nášho rozchodu ma prenasledovali výčitky, spomienky a obrovská bolesť. Každé ráno, každú noc som blúdila myšlienkami k tebe, k nám… A v hĺbke toho všetkého som si priala, aby sa vrátil ten môj princ. Lenže ako šiel čas a ja som stále premýšľala nad nami, nad tým, čo som urobila zle, začalo prichádzať čoraz viac a viac myšlienok, či je to skutočne to, čo naozaj chcem.
Viem si predstaviť, ako sa občas znenávidíš za to, že sa k nemu vraciaš. K tomu mužovi, ktorému si toľkokrát dokázala svoje city, no aj tak nestačilo. Takže sa to skončilo… Ale len navonok, pretrhli sa iba niektoré nitky, avšak mnoho z nich ťa s ním ešte stále spája. Netušíš, čo to je a v čom to spočíva, no vieš, že ešte nie je nič definitívne. Občas tomu nerozumieš. Sama sebe nerozumieš. A… Nie je na tom nič zvláštne, čudné ani divné. Ty nie si hlúpa ani nepoučiteľná…
Práve sa mi zlomilo srdce na niekoľko častí a ani o tom nevieš. Vlastne ty si ani neurobil nič zlé. Si naďalej tým istým, ale niektoré veci nedokážem prijať. Nepýtaj sa otázku, na ktorú nedokážeš prijať odpoveď. Občas si myslím, že som silnejšia, než v skutočnosti som. Avšak som natoľko silná, že viem uhrať to, ako stojím pevne na nohách, aj keď nestojím. Práve som padla na kolená so všetkým, čo som držala. Uvedomila som si, ako mi na tebe záleží.
Srdce alebo rozum?
Čím sa riadiť? Čo je správne? Hovoria o mne, že som silná žena. Asi som, ale napriek tomu, bojím sa… Bojím sa lásky a všetkých citov s ňou spojených. Pretože práve láska ma robí zraniteľnou…
Obaja sme hľadali niečo, čo sme doma po dlhých rokoch už nenašli…
Lásku, obyčajnú, čistú, jednoduchú…
