Sedela som tam… Ticho a nehybne pozerajúc sa von oknom. Dažďové kvapky mi bili do očí, zatiaľ čo moje srdce bilo v rytme hodín od starého otca. V mojom vnútri si stvoril monštrum plné chladu, hnevu, spomienok na nás. V srdci sa zobúdzam s tebou, no i s tebou zaspávam, ale moja posteľ je bez teba. Hnev, ktorý vzišiel, ma upaľoval ako tá najžeravejšia fakľa v pekle. Moje srdce bilo, ale už nemilovalo. Možno malý kúsok z neho svietil nádejou ako svätojánska muška.
To, čo ma vie zabolieť, je skutočnosť, že najviac si lásku odtrpia tí, ktorí chceli „len“ milovať a milovali, koľko im to srdce dovolilo. No aj napriek tomu, že ich úmysly boli čisté, vyjdu nakoniec zo vzťahu najviac ubolení, zatiaľ čo ten druhý… Ten si ďalej žije s pocitom, že je všetko tak, ako má byť. Akoby za sebou nezanechal niekoho, kto na toto obdobie bude spomínať už celý život. Bude sa tejto spomienky báť a zároveň bude mať strach pustiť sa jej, pretože by to znamenalo úplné odpútanie sa od niekoho, kto bol kedysi pre neho všetkým.
Zaľúbila som sa do teba. Občas je to tak jednoduché, lebo mi pripomínaš lásku. Niekedy stačí jedna veta a viem, že si presne to, čo som tak dlho hľadala, avšak dokážeš to aj ľahko pokaziť. To občas slová robia. Niekedy sa snažíme byť veľmi dokonalí, až sa stávame nedokonalými. Chceme sa niekomu zapáčiť, avšak sa stáva presný opak. To je tá nevedomosť, ktorú máme, keď človeka nepoznáme. Snažíme sa vytvoriť si ten najlepší obraz, a pritom zabúdame, že ten dokonalý obraz je prirodzenosť.
Niečo sa už muselo stať. Možno vám to už prebehlo hlavou. Momentálna situácia a karanténa ma prinútili sadnúť si k notebooku a začať písať. Celý čas sa naháňame za prácou, do obchodu, na párty a ani nepomyslíme na tých, ktorých máme doma. Na tých, čo sú s nami a znamenajú pre nás všetko. Prísne opatrenia, štrnásťdňová karanténa a zrazu hlava v smútku, čo si len počneme doma…
Tak a teraz naozaj som si povedala, že už nebudem ticho. Nemôžem! Aj keď teraz to mám chuť vzdať. Bojím sa, že ti to nikdy nepoviem do očí.
Chcela som iba vedieť, čo sa s tebou deje, preto ma všetko vždy zaujíma. Ver mi, keby ťa nemám rada, nestarám sa do teba. Možno nemáš dôvod mi veriť, no bola by som rada, keby sa to zmenilo…
Občas do našich životov zavítajú chvíle, kedy si jednoducho nevieme pomôcť. Bolesť je sinejšia ako logické vysvetľovanie si, že plakať sa teraz naozaj neoplatí. No jedna vec nás ničí ešte viac… A tou je skutočnosť, že sa v týchto okamihoch cítime hrozne sami. Akoby sme zostali vo vzduchoprázdne, z ktorého niet úniku, v ktorom nám nik nerozumie, a všetko, čo cítime, cítiť nechceme. A preto som sa rozhodla dnešný výber citátov venovať tejto téme.
