Koľkokrát môže človek padnúť?
Koľkokrát môže vstať?
Koľkokrát môže medzi ľudí zapadnúť?
Koľkokrát sa môže vzdať?
Koľkokrát sa môže snažiť zabudnúť?
Koľkokrát sa dokáže zamilovať?

My ženy sme také, chceme byť šťastné. Chceme byť milované… Len tak vieme zostať krásne. Pri tebe som bola tá najkrajšia… A potom si sa zmenil. Už som nebola pre teba prvoradá, strácal si o mňa záujem a ja som nevedela prečo… Postupne sa z nádhernej kvetiny stal tŕň. Časť tŕňa je stále vo mne. Tým tŕňom si ty. 

Bol si úplne iný, ako sa mi zdali ostatní. Neviem, či si sa taký zdal len mne alebo ťa tak vníma každý. Zábavný, pozorný, nádherný, no v tvojom vnútri sa skrýva niečo úplne iné. Niečo tak odlišné od sveta, ako je ten môj. Tlela som, no potom si prišiel ty a zo mňa sa stal požiar. Povedz mi, to do každého života vženieš iskru a odídeš, alebo si to urobil len mne? Zdal si sa mi príliš perfektný na to, aby to bolo skutočné.

Práve možno niekedy tie nevyslovené slová nás najviac bolia. Tie vety, ktoré si rozprávame vo svojej hlave, tie vnútorné dialógy, ktoré vedieme neustále dookola… To všetko nás dokáže dostať do takého stavu, že nevieme nájsť cestu von. O čo jednoduchšie by bolo, keby sme to, čo nás trápi, uviedli na správnu mieru? Prečo máme problém povedať, čo si naozaj myslíme, čo cítime alebo čo nás trápi? Bojíme sa sklamania? Alebo je to preto, že nás to doba, rodičia a situácie tak naučili?