My ľudia sme tak zvláštni… Neváhame jeden druhému ublížiť, aj keď všetkým nám ide o to isté… O pocit šťastia. O pocit, že sme milovaní. No namiesto toho, aby sme si šli za svojím cieľom a vytvárali dookola rovnaké šťastie a lásku, aké chceme i my, robíme opak. Berieme to šťastie iným. Iba tak. Pretože môžeme a nik nás za to nebude stíhať. No pritom si neuvedomujeme, že čím viac šťastných ľudí by bolo okolo nás, o to viac by sme boli šťastnejší i my.

Slzy v očích, třes, úzkost, nepochopení, nepopsatelná bolest po celém těle. To všechno jsem cítila, když jsem si uvědomila opravdoví konec. Již se to opravdu nedá vrátit zpět. Tolik šancí jsi ode mě dostal. Všechny jsi zmuchlal a zahodil daleko od sebe. A mě a moje city jsi hodil ještě dál. To jsem ti vážně nebyla dost dobrá? To všechno moje snažení, pokusy o nový začátek, neustálé promíjení i těch nejhorších věcí ve vztahu, byly k ničemu? 

Už sú to takmer dva roky, ale stále som nenašla odpoveď na všetky otázky. Čas plynie neuveriteľne rýchlo, najmä po istom veku. Možno si človek povie, že dva roky sú dosť dlhá doba na nájdenie odpovedí, najmä keď máte dostatok času na rozmýšľanie. Ale sú veci, na ktoré je aj čas prikrátky…
Pozná to každé dievča, slečna, žena, čo si prešla rozchodom. Práve v tomto momente si začneme klásť veľa otázok a hľadať na ne odpovede.