Raz za čas to príde asi na každého. Ten deň, kedy si síce uvedomujete to všetko, za čo ste vďační, ale predsa vám niečo chýba. V tieto dni, kedy sme iba doma, maximálne ideme niekam do prírody alebo na nákup, prišla na mňa tá chvíľa CH. Ráno som sadla do auta, zapla rádio tak hlasno ako vždy. Svietilo mi slnko do očí. A zrazu nálada nikde. Väčšinou sa pristihnem pri tom, že sa v tomto počasí usmievam a naozaj úprimne vždy poviem: Ďakujem, že existuje na svete niečo, ako je Slnko. 

Tak veľmi by som chcela vedieť, či na mňa aspoň trošku myslíš. Tak veľmi by som chcela vedieť, či si na mňa aspoň občas spomenieš. Tak veľmi by som chcela vedieť, či ti občas chýbam tak, ako ty chýbaš mne. Tak veľmi by som chcela vedieť…
A čo sa tým vlastne zmení? Čo sa zmení, ak mi povieš áno, čo sa zmení, ak mi povieš nie? 

Zas som mala sen s tebou. Už celý tento týždeň. Najprv sa budím s myšlienkou… Prečo? Už som nad tebou tak dlho nepremýšľala. Prehrávam si celý sen dookola vo svojej hlave, až mi začneš chýbať. Tak strašne, tak moc, že sa chcem obliecť a bežať za tebou. Nájsť ťa, objať ťa, pobozkať ťa. Neviem, čo sa to so mnou deje. Tak dlho mi trvalo vyliečiť sa z teba, no zrazu sa vraciaš a dávaš mi údery, ktoré neviem prijať, ktoré ma dostávajú do kolien.