Túto otázku si kladiem stále, keď sa cítim sama. Čo je však najhoršie, v našom vzťahu sa cítim v poslednej dobe sama neustále. Mám pocit, že som ti dobrá len na dve veci, ktoré nemusím a vlastne ani nechcem menovať. Sme zavretí medzi štyrmi stenami, z ktorých niet úniku. Som smutná, zúfalá, sklamaná. Sklamaná z nás, pretože teraz som už naozaj verila, že to vyjde, že to bude navždy.
Bežala. Topánky sa jej šmýkali na rannom mraze. Kde-tu boli kamene ešte dokonca pokryté snehom. O zbytok sa postaral strmý svah. Aj napriek tomu však utekala ďalej. Na vrchu cesty spomalila. Odchýlila hrubý konár vysokého smreku. Na nos jej spadlo zopár studených vločiek. V noci muselo zase snežiť…. Vyšla na koniec širokej kamenistej cesty. Les ďalej pokračoval popri potoku. Pred ňou sa ale rozliehala široká lúka. Napravo ohraničená hustým lesom, naľavo…
Prešlo päť rokov odvtedy, čo si mi prvýkrát povedal, že ma miluješ. Môj život sa v danú chvíľu otočil, ako keď otočíte presýpacie hodiny. Vtedy som si ešte myslela, že ma čaká nezabudnuteľný život a dych vyrážajúce chvíle. V niečom som mala pravdu, dych vyrážajúce boli, no nie tak, ako by si happy end žiadal. Vznikla láska medzi dvomi, vtedy zadanými ľuďmi. Zakázaná láska…
Rada by som ti dala svoje celé srdce. Tak rada by som sa do teba zaľúbila. Tak rada by som ti povedala všetko, na čom mi záleží. Tak rada by som začala ten svoj život s tebou. Ale čím viac sa púšťam do týchto slov, tým viac si uvedomujem, kto si, kto som ja, kto by sme boli spolu a kto by sme neboli. Mrzí ma to. Mrzí ma, ako všade hľadám lásku, mrzí ma, ako ťa všade hľadám, mrzí ma, aká som zbabelá, a mrzí ma, aký si ty hrdý.
Ak by som mala „vypichnúť“ jednu jedinú otázku, ktorú nám najčastejšie kladiete, bola by ňou otázka: Mám mu dať druhú šancu? Pozadie vzťahu je vždy iné, no podstata je tá istá… Žena verí. Až do tej najposlednejšej chvíle a dokonca ešte dlho potom. Preto sa vraciame, preto dovolíme, aby sa vrátil ten druhý, a očakávame, že všetko bude ako vystrihnuté z rozprávky. Veď predsa pauza nám musela trochu prospieť, nie?
Vraví sa, že skôr, ako vstúpiš do ďalšieho vzťahu, je treba zabudnúť na ten predchádzajúci. Je treba odpustiť sebe i tomu druhému a nevyčítať si, čo sa mohlo stať, ale nestalo sa. Je treba hľadieť vpred. Hoci si toto všetko už realizovala, ten pravý je stále v nedohľadne. Prečo? Prečo sa ti do cesty dostávajú len tí, ktorí nemajú zostať? Vravíš si, že už neveríš tomu, že sa niečo zmení. Si niečo menej? Nezaslúžiš si byť šťastná?
