Raz začneme každý odznovu… Zvlášť… Tak tieto vety ma pripravovali o rozum. V čase, kedy som prestávala rozumieť aj sama sebe, kedy som kašľala na všetko a na všetkých, pretože z teba som si urobila absolútnu prioritu, som sa týchto viet bála až tak, že som strácala schopnosť dýchať. Reflex tak prirodzený pre každú jednu živú bytosť u mňa zrazu začal zlyhávať. A to len kvôli tebe. Kvôli strachu, že ťa raz stratím.
Myslím si, že viacero z nás zažilo ten pocit, kedy nevieme ako ďalej… Nevieme, kam sa pohnúť, nevieme ani, ako zareagovať na situáciu, ktorú vám teraz porozprávam. Začalo sa to jedného krásneho dňa – asi tak nejako sa začína každý druhý príbeh o „láske“. Spoznala som chlapca, ktorý sa zdal byť neskutočný. Smiali sme sa na každej veci, čo sa udiala. No aby som nepreskakovala, spoznali sme sa vtedy ešte u mojej bývalej kamarátky. Z ničoho nič zazvonil zvonček a hádaj, kto prišiel…
Hovorí sa, že risk je zisk. Avšak nie vtedy, ak riskuješ, že stratíš seba. Túto formulku u nás môžete čítať celkom často… Čo to teda znamená stratiť samu seba? Je to stav, kedy prestávaš veriť aj sebe. Prestávaš si rozumieť a jediné, čo chceš, je dostať sa z tejto situácie preč… Lenže ako? Ako sa to dá, ako je možné vrátiť si život do vlastných rúk, keď je v ňom zrazu až príliš veľa neporiadku?
Nie je to tak dávno, čo som aj ja blúdila. Blúdila som vo vzťahoch, v živote samotnom… Nevedela som nájsť vnútorný pokoj, strašili ma zajtrajšky a desila som sa prítomnej chvíle, pretože som doslova nevedela, čo s ňou. Nevedela som, ako sa vysporiadať s tým, čo cítim, a strácala som sa vo svojom vlastnom srdci. Kvôli tomu, že som mu nerozumela, vnímala som ho ako časť mňa samej, ktorá bojuje proti mne.
Som žena. Silná žena. Ale plačem. Plačem, keď sa mi vynoria spomienky, ktoré sú tak bolestivé. Tie, ktoré by ste najradšej vymazali zo svojej hlavy. Alebo prinajmenšom v mysli ich zamkli do priehradky s názvom – Už nikdy viac. A práve keď som sa cítila tak zničená. Vtedy, keď ma pocit bezmocnosti držal niekoľko dní. Ty si tu nebol.
Neviem ťa pustiť, nie som na to pripravená a ani nechcem. Dávam si nádeje tam, kde nie sú, aby som sa nás mohla držať. Hovorím si slová, ktoré nehovoríš, aby som ťa nemusela dnes večer pustiť. Avšak žiadne „my“ nie je. Je to len fráza, ktorej sa snažím držať, je to slovo, ktoré tak krásne znie v mojej hlave. Ako znie v tej tvojej? Objavuje sa tam vôbec niekedy? Uvažoval si niekedy nad nami?
