Zo dňa na deň sme sa museli naučiť žiť inak. Zdržiavať sa viac doma, tráviť čas vymýšľaním aktivít, len aby sme niečo robili.
Život sa navonok zastavil, ulice a obchodné centrá ostali prázdne.
Ocitli sme sa doma s množstvom otázok, čo ďalej, ako dlho táto situácia potrvá, kedy sa Zem opäť uzdraví…
Na začiatku som sa zvykla pýtať… Kedy? Kedy sa niečo zmení, kedy to bude krásne, idylické a ako z rozprávky, bez prekážok, problémov a momentov, ktoré ma vedia zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste srdca… No dnes som prišla na to, že sa čosi zmenilo. No nie to, čo som chcela, aby sa zmenilo. Táto zmena je iná. Sprevádza ju chlad a zvláštny pokoj, z ktorého mám zimomriavky. Doteraz som ho nepoznala…
Nikdy som si nemyslela, že bude tak neskutočne komplikované dať si dokopy vlastné myšlienky, ktoré boli tak často zveličované. Aspoň si mi to tak vždy dával najavo.
No je na čase sa spamätať a zistiť, čo sa mi to vlastne všetko odohráva v hlave. Od vážnych dôvodov na hádky, sklamané tváre až po preplakané noci a klamstvá.
Sú ľudia, ktorí sú zamilovaní do lásky a do pocitu, že milujú. A potom sú tu tí druhí… Tí, na ktorých som mala šťastie ja a možno i ty. Sú to ľudia, ktorí sú zamilovaní do pocitu, že ich niekto miluje. Napríklad ty… Žena, ktorá verí, že našla svojho princa a s ním už bude všetko omnoho ľahšie. No mýli sa… Našla klamára. Emocionálne vyprahnutú trosku, ktorá nedokáže cítiť nič. Takú, ktorej sebavedomie udiera na mozog a je jej jedno, či za sebou nezanecháva ďalšie citové mŕtvoly. Presne o týchto ľuďoch chcem dnes písať. Ja im venujem pár riadkov, aby si im ty nemusela venovať svoje srdce.
Asi máš aj práve ty pocit, že nik nevie, ako sa cítiš… A ja neviem, či máš pravdu. Pretože tak, ako teraz o svojej bolesti mlčíš ty, to robia aj iní. Práve tí, ktorí si siahajú na dno vlastných síl, už nemajú silu niečo hovoriť, sťažovať sa a tobôž nie kričať o pomoc. Tam spočíva dôvod, že si myslíme, že by nám nik nerozumel. Tam sa to, čo cítime, znásobuje a ničí nás to ešte viac.
Viem, aké to je budiť sa každé ráno s pocitom, že opäť čelíš realite. Poznám tie rána… Kedy sa zo stavu blaženej nevedomosti okamžite prepneš do módu, v ktorom si to všetko uvedomíš a opäť ťa to zvalcuje. To, že je TO pravda. Že je TO definitívne a skutočné a ty s tým nedokážeš urobiť nič. Iba to prežiť. Nejako, hoci stále nevieš ako. Pretože TO neodchádza, no všetko, čoho sa desíš, sa len stupňuje. Viem, aký to je pocit. Viem, aké je to desivé pozerať sa z očí do očí svojej najhoršej nočnej more, ktorá sa stala reálnou.
