Viem, že by si si túto skladbu zamiloval, rovnako ako si kedysi miloval mňa. Vždy keď prídu nové skladby, myslím na teba. Mal si rovnaký vkus ako ja. Pamätám si, ako sme sedeli v aute a nevedeli sa dohodnúť, ktorú skladbu pustíme skôr, keďže sme chceli všetko počuť naraz a chceli sme ju prežívať spoločne tak, ako sme to vedeli len my. Len sme sedeli v aute, hudba hrala, občas sme spievali a užívali si ju ako nikto.

Keď som sa s tebou prvýkrát stretla, bála som sa, ako to celé vlastne dopadne. Mala som strach, či ma neodsúdiš skôr, ako ti niečo dokážem povedať. Pamätám si to. Bola zima. Nielen všade vôkol nás… Cítila som akúsi zimu aj vo svojom vnútri… Niečo, čo ma deň za dňom chladilo. Každý ma za niečo súdil. Trápilo ma veľa vecí, nemala som sa s kým rozprávať… Ale spoznala som teba. A všetko sa pomaly začalo meniť.

Ublížil si jej v tú najmenej vhodnú dobu. Áno, znie to tak otrepane, lebo povedzme si úprimne, kedy je tá pravá chvíľa povedať človeku zbohom… Na také nepríjemné veci, bohužiaľ, v živote nie je nikdy tá správna doba, ale existuje mnoho spôsobov, ako človeku ublížiť aspoň o trošku menej. Nikdy by som nečakala, že práve ja, čo som si týmto všetkým prešla už dávno (a našťastie: plač, bolesť, zlosť, pocit beznádeje a dni plné výčitiek mám za sebou), budem písať práve toto.

Rozhodnem sa napísať ti. Spýtať sa ťa, ako sa máš… Porozprávaj mi o sebe a ja ti poviem niečo málo o mne. Chcela by som vedieť, aký si mal deň, chcela by som vedieť, či si si počas dňa aspoň raz na mňa spomenul. Nemusíš na mňa myslieť stále. Prosím ťa o to, aby som bola prvou krátkou myšlienkou ráno a poslednou dlhšou myšlienkou pred spaním. Viem, že máš kopec starostí, kopec myšlienok, čím zamestnávaš svoju myseľ, ale chcem tam mať malé miesto.