Vždy som obdivovala autorov poézie. Do veršov sa totiž zmestí menej slov, no pritom sa od básní očakáva omnoho viac ako od prózy. Na malom priestore tak musia zo seba vydolovať maximum, každé slovíčko musí byť na správnom mieste, aby vznikla nezabudnuteľná myšlienka. Myslím si, že práve títo ľudia, majstri slov, majú čo svetu povedať aj vtedy, keď ich myseľ nie je zamestnaná skladaním veršov.
Nebojím sa lásky, to by bolo pohŕdajúce. Dávam si pozor, komu venujem moju lásku, lebo sklamaniami sme si prešli všetky. Neverím klamárom, nepohŕdam pyšnými, neverím neverníkom, nesťažujem sa tomu, koho to nezaujíma, nemárnim čas s tými, čo na mňa čas nemajú. Prešla som si sklamaniami ako každý a svoju lásku venujem chlapovi, ktorý o ňu naozaj bude stáť. Nebudem sa musieť o ňu prosiť a bude mi opätovaná najkrajšie – tak ako aj tá moja.
Vraví sa, že k šťastnému životu veľa nepotrebujeme a už vôbec si naše šťastie nežiada to, za čím sa tak náhlime. Moje ani tvoje šťastie totiž nie je podmienené peniazmi, úspechom či pocitom, že sme milované. Nie je to tak dávno, keď som prišla na to, čo skutočne k šťastiu potrebujem… Bol to pokoj. Svätý pokoj, ktorý nenaruší nik a nič. Ani ľudia, ani ich reči, ani ich problémy. Kedysi som si všetko pripúšťala. Analyzovala som, pýtala sa, hľadala, dovoľovala som iným, aby ma menili…
Byli doby kdy jsme byli “jenom” kamarádi a kolegové. Vtipkovali jsme spolu, pomáhali si navzájem, bavili se o všedních i nevšedních věcech, byli jsme tým. Já vím, pokazila jsem to tím, že jsem se do tebe zamilovala, ale ty jsi to pokazil tím, že jsi mi dal naději. Dal jsi mi naději, že bych mohla být s tebou šťastná, dal jsi mi naději, že bych mohla být milovaná a to tebou. Byla jsem ten nejšťastnější člověk na světě. Ty momenty klidu, smíchu, v tvém náruči.
K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Bol so ženou, ktorú mám úprimne rád, pretože patrí medzi osoby, ktoré má jednoducho rád každý. Vždy milá, vždy príjemná, vždy má čo k veci povedať, vždy počúva, ak je treba… A tých vždy tam je omnoho viac, no ako som mal možnosť zistiť, je ich tam až príliš. Lebo ten, kto vždy poskytne ostatným všetko, čo potrebujú cítiť alebo počuť, to nemusí zákonite vedieť dať aj sebe.
Bolo to už tak dávno. Dávno predtým, ako som spoznala teba. Pamätám si na ten život, v ktorom som neverila na rozprávky. Neverila som na happy end, neverila som nikomu iba sebe… A teraz je to tu zas.
Vieš, pamätám si aj na to, ako som najprv neverila ani tebe. Prečo by som aj mala? Nikdy predtým som necítila to, čo k tebe…
