Občas mám pocit, že to moje mladšie ja nespoznávam. Roky, ktoré sú už dnes nenávratne preč, vnímam ako etapu môjho života, ktorá mi je na míle vzdialená. Delia ma od nej skúsenosti, ktoré vytvárajú nepreklenuteľnú priepasť, ponaučenia, prekvapenia, starosti, bolesti, krivdy aj spomienky, ktoré kedysi boli krutou realitou a ja som z nej ledva vyliezla s čo najmenšími dôsledkami na srdci.
Nedávno som dostala nečakanú otázku: Čo považuješ za svoj najväčší úspech? A zatiaľ čo ten, čo mi túto otázku kládol, očakával odpoveď z úplne iného súdka, mne po kratšom premýšľaní ihneď napadlo… Že som sa dokázala obrniť voči niektorým ľuďom. Vlastne voči väčšine. Patria tam ľudia blízki, no s malou mierou empatie, ľudia známi, ktorí vždy majú pocit, že disponujú lepším prehľadom o mojom živote než ja, aj ľudia úplne cudzí, ktorí sa nás vedia v niektorých prípadoch dotknúť viac ako tí najbližší.
Sem-tam mám pocit, že ľudia vhupnú do lásky príliš skoro. Ja viem… Láska vzniká sama, neovplyvníme to. Skôr narážam na to, že si veľmi včasne hovoríme slová, ktoré na začiatku vzťahu ešte neplatia. Pretože spočiatku nám motýliku v bruchu vyvolá iba túžba. Záujem, vášeň, zvedavosť, prebudenie sa zo stereotypu, nádej, že sme konečne stretli niekoho, koho sme tak dlho hľadali. No nič z toho nie je láska…
Keď som prežívala poriadne turbulentné citové obdobie, premýšľala som nad tým, kde sa v nás tie pocity berú… V ktorej časti nás vznikajú, prečo sa nám usadia na duši i v hlave a my to nedokážeme ovplyvniť? Veď predsa ak by sme nadobudli úplnú kontrolu nad tým, čo cítime, život by bol hneď oveľa jednoduchší. Netrápili by sme sa po nociach kvôli človeku, čo narobil v našom srdci neporiadok. Nemuseli by sme čakať na tých, ktorí odchádzajú a namiesto lásky hľadajú predovšetkým ešte sami seba…
Nedal si mi definitívne zbohom. No i na to máš právo. Patríš totiž medzi ľudí, ktorí neradi pália mosty, pretože nikdy nevedia, kedy nimi budú chcieť opäť prejsť. Pravdou je, že ak chceme vidieť, ako bude vyzerať náš vzťah, keď sa náhly ošiaľ lásky pominie a prepukne realita vo svojej celej kráse, mali by sme sa pozerať na to, ako sa náš vyvolený správa k iným… Pretože rovnaké správanie môžeme neskôr očakávať i my.
Ak sa chceme od niekoho odpútať, musíme si nájsť ďalší záujem. Keď chceme od niečoho odvrátiť svoje myšlienky, musíme začať myslieť na niečo iné. A to robím aj ja teraz. Avšak trošku inak. Bola som v budúcnosti s tebou. V mojej hlave nám bolo krásne… Realita však bola trošku iná. A keď som nemohla dostať realitu, rozhodla som sa ísť do minulosti. Za tebou. Za tým jediným, kto ma kedy úprimne miloval.
