Už sú to takmer dva roky, ale stále som nenašla odpoveď na všetky otázky. Čas plynie neuveriteľne rýchlo, najmä po istom veku. Možno si človek povie, že dva roky sú dosť dlhá doba na nájdenie odpovedí, najmä keď máte dostatok času na rozmýšľanie. Ale sú veci, na ktoré je aj čas prikrátky…
Pozná to každé dievča, slečna, žena, čo si prešla rozchodom. Práve v tomto momente si začneme klásť veľa otázok a hľadať na ne odpovede. 

Niekedy sa musíme prispôsobiť druhým aj za cenu, že nie vždy sa nám to páči. To si urobil aj ty. A ja sa pýtam, prečo? Nerozumiem tomu. Poznáme sa snáď 8 rokov. Koľko poznáš ju? 3 mesiace? Avšak áno, je dôležitejšia, významnejšia, lepšia. Dáva ti to, čo ja som nedala. Vždy sme si chránili chrbát, vždy sme si pomáhali, podporovali sa a zrazu? Prešiel si so mnou cez každý môj rozchod dúfajúc, že možno budeš ten ďalší, avšak nikdy sa tak nestalo…

„Si to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Chcem s tebou zažiť všetko. Chcem sa vedľa teba prebúdzať každé ráno. Chcem sa s tebou hádať donekonečna, pokým jeden z nás nezistí, kto mal pravdu. Chcem, aby si aj ty mňa bral vážne presne tak, ako beriem ja teba. Chcem vedieť, že odo mňa nikdy neodídeš. Chcem, aby si cítil presne to isté, čo cítim ja k tebe.“ 

Celý život jsem se bála lásky. Sledovala jsem jí zpovzdálí. Nejsem kariérista, ale chtěla jsem v životě něco dokázat sama pro sebe.
Chtěla jsem být na sebe opravdu hrdá. Dnes sedím u obrazovky a čtu si příběhy jiných žen a přemýšlím nad uplynulým časem za mnou. Bála jsem se zodpovědnosti ve vztahu. Omezování, časového rozpětí, chemie… 

Môj život by sa dal opísať jedným slovom: „Hľadanie“. Hľadanie seba samej, hľadanie lásky, hľadanie pochopenia. Viem, že mám rodinu, ktorá ma podrží, keď to bude potrebné. Viem, že mám priateľov, ktorým, aj keby som zavolala o polnoci, tak ma vypočujú a pomôžu, a viem, že mám aj priateľov – nepriateľov. Každý ich máme. Úprimne, veď sme ľudia.