Niektoré vzťahy predstavujú nástrahu. Spočiatku sú tak lákavé, priam neodolateľné. Dovolia nám, aby sme sa cítili tak, ako sme vždy snívali. Milované, vzbudzujúce túžbu aj pozornosť. Raz-dva do toho vhupneme, podriadime všetko svojim citom a nadobudneme pocit, že sa nám plnia naše sny. Presne tie, v ktorých v útulnom domčeku nachádzame hrejivé objatia, pochopenie, muža, ktorého milujeme a on miluje nás.
Je prvý január a ovzduším lietajú okrem vinšovačiek aj novoročné záväzky. Ešte pred rokom som si nejaký dala i ja. A skutočnosť, že som zabudla, o čo konkrétne šlo, je viac ako veľavravná. Dnes mám pocit, že som na predsavzatia „stará“. Alebo o niečo svetaznalejšia či zrelšia? Buď jedno, alebo druhé. No koniec koncov si myslím, že vítať nový rok predsavzatiami je zbytočnosť. K tomu, k čomu nás doteraz nedohnala vlastná túžba, sa nemá zmysel siliť, rovnako ako je len stratou času predstierať, že zo dňa na deň získame nové zvyky…
Viem, ako láska bolí. Poznám ten pocit, keď sa snažíte neľúbiť a zabudnúť, lebo každá myšlienka na neho vám spôsobuje bolesť. V jeden taký deň som si povedala: A dosť! Láska neexistuje, už v ňu neverím, bude mi lepšie samej. A prisahám, že aj bolo. Mohla som si robiť, čo som chcela, zbaliť si večer kufor a odcestovať, kam som chcela, opiť sa s priateľmi a pretancovať celú noc, mať svoje tajomstvá, o ktorých nikto nevedel, ale hlavne srdce, ktoré sa nebálo sklamania a ďalších jaziev.
Príchod nového roka máme spätý so značným množstvom odvahy niečo meniť. Dávame si novoročné predsavzatia, sami sebe sľubujeme, že veľa vecí konečne zmeníme… Ja som v týchto záväzkoch rokmi o niečo miernejšia. Vekom som sa naučila, že nový kalendár nie je zárukou nových začiatkov a že jedna polnoc, ktorú prečkáme s partiou kamarátov, ešte nemusí nutne znamenať, že odštartujeme život, po akom sme vždy túžili…
Spomínaš si na tie dni, kedy si išla na doraz? Kedy si sa pýtala, snažila meniť seba a možno i iných? Kedy si verila, že každý problém má nejaké riešenie a nie je možné vzdávať sa? Kedy si v sebe ešte živila ten malý plamienok nádeje, ktorý si úzkostlivo chránila, aby ho nik nemohol sfúknuť? Kedy si si myslela, že ľudia, ktorých miluješ, ľúbiš či máš rada, budú s tebou jednoducho navždy?
Už nastalo to obdobie, kedy sa na mňa valia otázky: Čo si želáš pod stromček? a: Dávaš si novoročný záväzok? Tento rok sa ľudia predbiehajú v tom, kto sa ma to spýta skôr a kto tieto otázky vyriekne častejšie. Akoby jedenkrát nebolo dosť. Spočiatku som ani sám nevedel, čo im mám odpovedať. Vianoce a koniec roka prišli skôr, ako by som čakal. Možno ma na ne neupozornilo počasie, možno som sa v práci zamotal viac, ako by som chcel, a tak som vianočnú náladu hľadal v ovzduší pomerne dlho.
