Vždy, keď je mi ťažko, bolí ma srdce alebo je mi jednoducho smutno, lebo, bohužiaľ, už má byť za kým, pozriem sa na nebo… A vidím ich tam. Pomáha mi to… Naozaj. Veľmi.
Čím dlhšie píšem, tým viac z vás sa ma pýta, kde mám tú istotu, že to, v čo verím, je skutočné. Ako je možné, že niečo, čomu oni nerozumejú, mne vždy pomôže a pohladí ma na duši…
Pozná ju nejedna i nejeden z nás. Je to, samozrejme, v prvom rade to, čo dávame sami sebe. Koniec koncov vždy všetko začína práve od nás. Od nikoho iného naozaj nie. Ak sa ju nenaučíme, ak ju neprijmeme a ak ju nemáme v sebe, nedáme ju ani iným. Hovorím o tom najsilnejšom, čo na tomto svete existuje a môže len existovať…
Myslela som si, že už neviem milovať. Dlho som žila v domnení, že zamilovaná už nikdy nebudem, pretože v pamäti mám pomerne čerstvé spomienky na časy, kedy som milovala. Raz dávno som milovala viac, ako som chcela, a dokonca som si na sklonku tohto obdobia lásku začala aj zakazovať. Myslela som si, že už nikdy milovať nebudem, lebo boli časy, kedy som milovala až príliš. A tieto chvíle boli tak silné, že stopy, ktoré vo mne zanechali, nikdy nezmažem.
Mnohým z nás sa to stalo. Ak nie aj náhodou všetkým. Možno aj práve tebe, ktorá číta tieto riadky.
Hovorí ti niečo slovo ZRADA? To slovíčko, ktoré mení tie pekné dni na chvíľky smútku, plaču a otázok, prečo práve mne sa toto udialo…
Častokrát sa cítime my ako obete a dávame za vinu tým „zradcom“.
Nový život bez toxických vzťahov, tak o tom snívame asi všetky. Aké upokojujúce je, keď si predstavíme, že sme slobodné, bez spomienok, ktoré nás ťahajú späť, a pri pomyslení na ne nám srdce nevynechá niekoľko úderov… Je to krásna predstava… Ale realita je, žiaľ, vždy úplne iná. Pretože len čo sa bláznivo zamilujeme do blázna, ktorý nás nemiluje, všetky vyhliadky na pokojný život a dobrý pocit na duši odchádzajú od nás preč do krajiny, do ktorej letenka je poriadne drahá a len máloktorá z nás si ju môže dovoliť.
Keď sa povedia slová ako napríklad nevera, podvod, cudzoložstvo (myslené ako mimopartnerská súlož), niektorým ženám napadne konkrétne meno. Ako sa z tohto procesu – byť zradená – dostať? Je na to odpoveď? Je to fakt len o tom, že čas lieči a hojí naše rany, ktoré spôsobili obyčajní neverníci/neverníčky, pričom po celý čas tvrdili, že nás ľúbia? Prečo chlapi, ktorí nás milujú, dokážu spraviť jednu z tých neodpustiteľných vecí?
