Kedysi som cítila záťaž. Cítila som, že ma niečo ťahá k zemi. Niekde tam hlboko dole, na úplné dno. Chcela som to zo seba dostať von, ale nevedela som ako. Nešlo to, nedalo sa to, bolo to priam nemožné. Áno, nedokázala som to. Už som naozaj nevedela čo spraviť a čo ešte skúsiť, aby som bola v poriadku. Ono to bolo silnejšie ako ja. 

Poznáš to. To trápenie. Tú bolesť. To sklamanie. Tú ťažobu.  Bolí ťa, keď „nevieš, na čom si“. Bolí, keď nevieš, čo pre toho druhého znamenáš. Bolí, keď nevieš, či náhodou nie si len jednou z možností. Bolí, keď máš pocit, že len otravuješ. Ale zase na druhej strane… Chápem aj to, keď je tá druhá osoba dosť slabá na to, aby povedala, čo si myslí.

Život nás naučí byť silnejšími, než sme si mysleli, že môžeme byť. Znie to zvláštne, ale je to tak. Človek je už proste raz taký tvor, čím viac rán od života dostane, tým viac sily vynaloží na to, aby to nejako zvládol. A tak sa rokmi formujeme a stávame sa „bojovníkmi“. Či už je to pri chorobách, životných sklamaniach v práci alebo v láske, strate blízkeho človeka…

Občas je ako hurikán, ktorý dokáže napáchať po skončení poriadnu spúšť. V našich životoch či v našich dušiach. Taká je láska. Nie tá z romantického filmu so šťastným koncom, ale komplikovaná a divoká. Dnes už viem, že som ho nikdy skutočne nemilovala. To, čo som milovala, bol ideál jeho osoby, ktorý som si v hlave vytvárala. Závislosť na bolesti, ktorú mi na duši spôsoboval.

Už som viackrát počula, že v hneve človek vyriekne aj to, čo si nemyslí. Len mu nápor emócií zatieni všetky zmysly, slová sa z neho sypú bez akéhokoľvek premýšľania a on keď vychladne, všetko oľutuje. Povedal nepravdu, ktorou niekomu ublížil… Avšak nie vždy s tým súhlasím. Nevravím, že je moja teória stopercentná, určite existujú výnimky. Ale podľa mňa hnev prelieza aj mantinely, ktoré si v pokoji staviame.