Dokedy sa človek dokáže rozdávať? Dokedy človek dokáže myslieť na všetkých okolo seba len nie na seba? Dokedy?
Doteraz…
Včera som preplakala celú noc. Naposledy som takto plakala, keď si mi ty ubližoval. Keď si ma využíval a ja som ťa naďalej ľúbila. Keď som si hovorila, že je koniec, avšak som to umelo predlžovala a verila, že veď ty sa zmeníš… 

Bol si ten, koho som chcela, či som si ťa len idealizovala? Občas to totiž robím. Niežeby som chcela. Avšak niekedy asi snívam s otvorenými očami. Poznám ťa, či spoznám ťa? Chcela som nás zachrániť, lebo som si myslela, že to potrebujeme, že to potrebuješ a asi aj ja. Zisťujem, že ja nepotrebujem na záchranu teba a ani ty nepotrebuješ mňa. Chcela som s tebou tráviť čas, chcela som byť niekto blízky, avšak čím viac som sa približovala, tým viac som sa vzďaľovala.

Vždy som sa zaoberala viac tým, čo už bolo, ako tým, čo práve je. Viac som sa zaoberala tým, čo už sa stalo, ako tým, čo by sa mohlo stať. Či som chcela a či nie, minulosť ma ovplyvňovala vo všetkom, v čom sa len dalo. Bolo to, akoby ma definovala. Na základe toho, čo sa mi udialo, som ďalej žila. Keď sa stalo niečo smutné, prenieslo sa to i do mojej prítomnosti a neskôr i do budúcnosti.