Už odmala som milovala knižky, ktoré mi neprestreli len obyčajný príbeh. Lebo príbehov je na tomto svete mnoho a len máloktorý ma už v takom útlom veku dokázal zaujať. Najväčšie prekvapenie nastalo, keď som sa ponorila do stránok knihy, v ktorej to najväčšie posolstvo bolo ukryté medzi riadkami. Mohla som o tom, čo som si prečítala, uvažovať a hľadať v slovách poskladaných do viet hlbší zmysel…
Je zvláštne, ako sa dvaja ľudia dokážu odcudziť. Stále si kladiem otázku, kam sa všetka tá láska, ktorú si ku mne cítil, podela. Pri tebe som sa cítila milovaná. Dával si mi lásku, pocit istoty a bezpečia. Nemusel si mi nič hovoriť na to, aby som sa pri tebe cítila dobre. Stačilo mi, že si vedľa mňa a držíš ma za ruku. No zrazu je všetko inak…
Vždy som obdivovala autorov poézie. Do veršov sa totiž zmestí menej slov, no pritom sa od básní očakáva omnoho viac ako od prózy. Na malom priestore tak musia zo seba vydolovať maximum, každé slovíčko musí byť na správnom mieste, aby vznikla nezabudnuteľná myšlienka. Myslím si, že práve títo ľudia, majstri slov, majú čo svetu povedať aj vtedy, keď ich myseľ nie je zamestnaná skladaním veršov.
Nebojím sa lásky, to by bolo pohŕdajúce. Dávam si pozor, komu venujem moju lásku, lebo sklamaniami sme si prešli všetky. Neverím klamárom, nepohŕdam pyšnými, neverím neverníkom, nesťažujem sa tomu, koho to nezaujíma, nemárnim čas s tými, čo na mňa čas nemajú. Prešla som si sklamaniami ako každý a svoju lásku venujem chlapovi, ktorý o ňu naozaj bude stáť. Nebudem sa musieť o ňu prosiť a bude mi opätovaná najkrajšie – tak ako aj tá moja.
Vraví sa, že k šťastnému životu veľa nepotrebujeme a už vôbec si naše šťastie nežiada to, za čím sa tak náhlime. Moje ani tvoje šťastie totiž nie je podmienené peniazmi, úspechom či pocitom, že sme milované. Nie je to tak dávno, keď som prišla na to, čo skutočne k šťastiu potrebujem… Bol to pokoj. Svätý pokoj, ktorý nenaruší nik a nič. Ani ľudia, ani ich reči, ani ich problémy. Kedysi som si všetko pripúšťala. Analyzovala som, pýtala sa, hľadala, dovoľovala som iným, aby ma menili…
Byli doby kdy jsme byli “jenom” kamarádi a kolegové. Vtipkovali jsme spolu, pomáhali si navzájem, bavili se o všedních i nevšedních věcech, byli jsme tým. Já vím, pokazila jsem to tím, že jsem se do tebe zamilovala, ale ty jsi to pokazil tím, že jsi mi dal naději. Dal jsi mi naději, že bych mohla být s tebou šťastná, dal jsi mi naději, že bych mohla být milovaná a to tebou. Byla jsem ten nejšťastnější člověk na světě. Ty momenty klidu, smíchu, v tvém náruči.
