Vraví sa, že strach je náš najväčší nepriateľ. Brzdí, obmedzuje, má milión proti a žiadne pre. Existuje v toľkých podobách, že jeden človek za jeden život ho nestihne dokonale spoznať.
Každý z nás má strach z niečoho iného. Niekto sa bojí tmy, niekto slnka, niekto vody, niekto výšok…
Bol si všetko, teraz si nič. Bol si láska, teraz si prázdno. Bol si nebo, teraz si zem. Bol si radosť teraz si smútok. Bol si smiech, teraz si plač. Bol si navždy, už si nikdy…
Bol si teplo, ja som bola domov. Bol si láska a ja som bola srdce. Bol si cesta, ja som bola cieľ. Bol si perami, ja som bola bozkom. Bol si niekto a ja všetko.
Možno sa to stalo aj tebe. Dlhší čas si prežila s niekým, o kom si si myslela, že on je ten pravý. Všetko klapalo takmer perfektne. Sem-tam prišlo nejaké nedorozumenie, ktoré si prešla mávnutím rukou. Veď sa to predsa deje každému. Žiaden pár nie je dokonalý, vždy sa nájde niečo, čo si žiada kompromis, dočasnú tichú domácnosť alebo nejakú tú hádku… Aj so mnou to spočiatku bolo rovnaké.
Každý z nás sa raz za čas potrebuje zastaviť a zamyslieť. Nad sebou, nad inými ľuďmi, nad šťastím i trápením, ktoré v poslednej dobe pociťujeme v duši. No len málokto si tento luxus dopraje – proste sa len zastaviť v zhone, ktorý sme si okolo seba vytvorili, aby sme mohli zvážiť, či sme šťastní a či sa rovnako (ne)spokojne budeme cítiť aj zajtra. Niekedy nám dôležitosť tohto momentu musí pripomenúť navonok cudzia tragédia, niekedy nás k tomu dovedie vlastné zúfalstvo. No väčšinou je už vtedy neskoro…
Láska je veľmi zvláštna. Nik nám nedokáže zaručiť, že keď ju vyšleme ku konkrétnej osobe, vráti sa k nám. Niekedy sa stane, že milujeme iba my. Naše city akoby sa strácali kdesi vo vzduchu a namiesto prejavov lásky sa k nám dostane iba výsmech, pretvárka a faloš. Vtedy sa cítime menejcenní. Pretože ak naša láska nemá v niekoho očiach žiadnu hodnotu, ako inak by sme sa mali cítiť, že?
Vždy, keď nám napíšete, že ste sa v našich riadkoch našli, dodá nám to energiu písať ďalej. Nič totiž nie je krajšie, ako pocit, že to, čo najviac milujeme, má zmysel. Písanie je pre nás občas spôsobom relaxu a priznávame, že občas aj trápením – keď nastanú chvíle, kedy nie a nie premietnuť do slov to, čo sa práve v našej mysli nachádza. No zakaždým, keď si prečítame komentár alebo správu o tom, ako vám naše články pomohli niečo pochopiť či sa s niečím vyrovnať, pocítime neuveriteľný prílev energie ďalej tvoriť.
