„Ránečko.“ Tak znela správa od teba, kedy som ti už viac nedokázala odpísať. Prepáč mi. Nedokázala… Začiatok nás dvoch bol tak krásny, tak iný. A práve správu na krásne ránko od teba som si tak neskutočne zamilovala. Pre niekoho možno maličkosť, pre mňa čarovný pocit. Čarovný pocit – to vedomie, že na mňa myslíš, hneď ako sa zobudíš. Že možno nie som v tom sama – sama, ktorej myšlienky zablúdia po prebudení priamo k tebe.

Je neskoro večer, vo väčšine domácností už všetci spia. Zvyčajne o tomto čase spím aj ja. Ale dnešok je iný. Dnes sedím v aute, vozím sa bezcieľne po meste a rozmýšľam. Po tvári sa mi kotúľajú slzy a dookola si púšťam tú istú pesničku. Tú našu. Pamätáš si? Sedeli sme v sále každý pri inom stole a zrazu začala hrať. A ja som v tej chvíli vedela, že chcem práve teraz tancovať s tebou…

Jeden vzťah, jeden jediný vzťah, ktorého rozchod ma zasiahol na rok a pol. Nikdy som nechápala ľudí, ktorí sa dokážu zaľúbiť počas jedného roka aj tri, štyrikrát. Ľúbili sme sa veľmi, po čase to opadlo, teda myslela som si to. Až keď stratíme, uvedomíme si, o čo sme prišli. Som rok a pol sama a konečne vysporiadaná s rozchodom. Bol to dlhý, smutný a veľmi ťažký proces dostať sa z toho. Po rozchode som si prestala vážiť samu seba. 

Zabudni na vety: Zabudni na to… Nechaj to ísť. Ono to prejde… Pretože práve takéto odpovede dostávame, keď sa rozhodneme niekomu zveriť s tým, ako sa cítime. Odkryjeme pred ním svoju dušu, nazrieme aj tam, kam sa osamote bojíme nahliadnuť, a namiesto toho, aby sme konečne venovali pozornosť svojim citom, nám je odporúčané zabudnúť. No práve vtedy si ubližujeme najviac…