Mala som pri sebe chlapca, ktorý by mi dal všetko. No nevedela som, že nie vždy bol ku mne úprimný. Skrýval v sebe pocity, o ktorých nevedel hovoriť. Zaľúbila som sa doňho pomaly. Nebolo to zo dňa na deň. Bol mojím priateľom, ktorý stál pri mne za každých okolností. No prišla chvíľa, kedy som zistila, že to nebude také dokonalé, ako som si myslela.
Kdesi v kútiku duše som to cítila. To, že smerujeme tam, odkiaľ už nebude možné vrátiť sa späť. Vedela som, že ak to raz nastane, bude to znamenať úplný koniec. Nie môj, nie tvoj, ale náš. A tak ma tento blížiaci sa moment strašil vždy, keď som si to predstavila. Desila som sa toho, pretože som si bola istá, že keď v mojom srdci zavládne prázdno, už ho nič nevyplní.
Tento príbeh by sa dal rozprávať ako telenovela na x častí… Je to o jednej láske, ktorá zastihla dvoch ľudí nepripravených. Ani netušili, čo ich čaká, keď jej jedného októbrového dňa otvorili dvere. Netušili, čo spúšťajú vo svojich srdciach, nemali potuchy o tom, že sa ich cesty tak zamotajú. Dovolili to, nechali citom voľný priebeh, no a v istom momente si to uvedomili…
Niektoré veci ma dokážu zamrzieť. Napríklad to, ako často sa ľudia pchajú do života niekoho iného a dávajú mu „dobré“ rady, pričom si vôbec neuvedomujú, aké to môže mať následky. Asi ste už aj vy počuli otázky typu: Kedy bude bábätko? Kedy sa zoberiete? Kedy si niekoho nájdeš? Kedy dáš výpoveď v tejto v práci a začneš si hľadať niečo „lepšie?“ Kedy budeš bývať vo vlastnom? Kedy, kedy, kedy…?
Poznáš to – ten neznesiteľný pocit, ktorý ti nedá spávať? Pocit, že nech spravíš čokoľvek, nikdy nebudeš dosť dobrá? Pocit, že aj keby si sa celá rozdala, nikdy nebude mať dosť. Ty pomaly padáš do lásky a on sa len hlúpo prizerá, nemá problém ťa ignorovať, nezaujíma ho, či máš nejaké starosti, ani to, že si včera celú noc preplakala. Nemá ani len najmenší záujem byť súčasťou tvojho života.
Ešte pred pár rokmi by som sa zamýšľala nad tým, že kvôli tomu, ako sa správam, môžu mať iní o mne mylnú mienku. Dnes mi to je jedno. Úplne jedno. Naučila som sa, že názor iných mi môže byť ukradnutý, pretože žiaden názor ešte nikdy nezaplatil nijaký účet a ani nezachránil žiadny život. Tým pádom sú pre mňa bezcenné, vďaka čomu sa mi žije ľahšie. Viem, že niekedy pôsobím ako žena, ktorá nad mužmi ohŕňa nos. Ale nie je to tak…
