Kráčam po ulici, vidím… Seba? Čože? Kdeže som sa to ocitla? Snívam? Kráčam ďalej, moje ja ma prenasleduje, rozhodnem sa bežať, mám obavy. Beží za mnou. Dobieha ma, zrazu ma chytí za ruku a vraví: „Musíme sa porozprávať.“ O čom sa chceš porozprávať? O tvojom živote, o tvojej minulosti, o tvojej budúcnosti. Dlhšie ťa už sledujem a musím ti niečo povedať, poď. Sadáme si na múrik pri ihrisku.

Tak veľmi hľadáme, ale čo vlastne hľadáme? Hľadám niekoho? Hľadám niečo? Hľadám? Všetci si žijeme život, ako najlepšie vieme, snažíme sa byť spokojní v prvom rade sami so sebou, snažíme sa nájsť niekoho, kto bude „spokojný“ s nami, teda kto nás bude milovať, my budeme milovať jeho… Časom sa rozhodneme založiť si rodinu – či už svoju vlastnú, alebo adoptovanú. Každý pod pojmom rodina vidí a chce niečo iné.

Ako malé dievčatko som sa (asi tak ako každý) nesmierne tešila na Vianoce. Na ten čarovný večer plný očakávaní, s iskričkami v očiach a hlavne s veľkou nádejou, že tentokrát už Ježiška určite uvidím, aj keď sa to žiadne iné Vianoce predtým nepodarilo.
Boli to časy, kedy som ešte nemohla vedieť, že to, čo prežívam, je nádej.

Stojím tu pred tebou a pýtam sa. Mám toľko otázok a tak málo odpovedí. Alebo málo času zistiť všetky odpovede? Nevadí. Môžeme, prosím, začať? Rozprávajme sa. Povedz mi, kto si, a ja ti poviem, kto som ja. Nechcem, aby prišiel koniec… Nechcem. Nezmením to? A čo ak príde druhá šanca? Druhý pokus. Chopíme sa ho? Uvidíme ho? Povedz. Tento deň je stvorený na rozprávanie. Tak mi povedz. Tak mi ukáž.

Pamätáš na tie krásne časy, ktoré sme spolu zažili? Pamätáš na to, kedy sme sa po prvýkrát stretli? Pamätáš, kedy sme išli prvýkrát spolu von iba my dvaja? Pamätáš na náš prvý bozk? Pamätáš, ako sme sa rozprávali dlho do noci? Pamätáš na tie rozhovory, ktoré boli tak úprimné? Aj na tie, ktorých pointu nechápem doteraz? Pamätáš sa na to, ako sa ti roztriasli kolená, keď sa nám prvýkrát preplietli prsty na rukách?