Je to tá istá otázka, ako keby sa ma niekto spýtal, či si prajem viac slobodu, diskotéky, neobmedzenosť, chlapcov, zbesilé noci, z ktorých si nič nebudem pamätať, rýchle jazdy, nezabudnuteľné spomienky alebo či moje srdce viac túži po plnohodnotnom vzťahu, po mužovi, ktorý ma bude milovať so všetkými mojimi chybami – a že ich nie je naozaj málo. Či moje srdce túži po zodpovednosti, záväzkoch, rodine, domove a závislosti na druhej osobe…
Tento text bude trochu iný ako moje predošlé. Nebude o vzťahoch. Teda vlastne bude… Ale o trochu iných vzťahoch, o akých zvyknem písať. Zväčša boli moje riadky o láske. Partnerskej, mileneckej a dokonca najčastejšie o takej, ktorá sa skončila zlomených srdcom, pretože niekto ľúbil viac, niekto menej, niekto vôbec, niekto lásku nechcel, no chcel to pekné, čo spolu s ňou ruka v ruke chodí. A dnes som si uvedomil, že jedným zlomeným srdcom sa život nekončí. Vlastne som to vedel omnoho skôr, ale nakoľko mám práve teraz v duši o niečo viac bolesti ako obvykle, prišiel som na to, že na rozdiel od zlomeného srdca, táto sa asi nikdy nevylieči.
Čoraz viac a viac žijeme stereotypnými životmi. Nevyjdeme von z postele so slovami: „Dnes chcem niečo nové.“ Vychádzame stadiaľ so slovami: „Dnes bude snáď všetko po starom.“ Radujeme sa, keď sú veci tak, ako boli i doteraz. Bez akejkoľvek možnej zmeny. Vyhovuje nám, že si nemusíme na niečo nové navykať či sa tomu prispôsobovať. Preto žiadnu zmenu neprijímame v našich životoch…
Áno. Si sklamaná. Vidím to. Vidia to aj iní. Keď kráčaš po ulici, tak to už nie si ty. Nie si to dievča so širokým úsmevom, ktoré má pocit, že je milované. Necítiš to šťastie, ktoré ti pomáhalo prekonať všetky chvíle…
Práve teraz, keď čítaš článok za článkom, si praješ, aby si našla ten pravý, kde ťa niekto pochopí. Možno to bude práve môj a možno nie…
Všetko sa to začína tak nevinne. Poznali sme sa cez priateľov, pridali sa do kontaktov na sociálnych sieťach, doslova sme prepísali večery… Spoznávali sme sa viac a viac, až nakoniec prišiel deň, keď sme išli prvýkrát spolu sami von. Obaja sme z toho mali tak trochu strach – ty si sa liečil z minulosti a predošlého vzťahu a ja nebola zahojená z rán, čo som poslednou dobou schytala…
Kedy začíname ľúbiť? Skutočne cítiť to, čo nazývame láska. Dnešná doba je taká, že by som povedala, že ľúbime, až keď máme s človekom sex. Je to zjavne veľmi dôležité pre nás ľudí, aby sme boli schopní sa zaľúbiť. Áno, nevravím, že sex nie je dôležitý, aby si dvaja ľudia rozumeli. Avšak je dôležitý aj v slove láska? V tejto dobe to tak vidím. Pre ľudí je viac dôležitý výzor či telo ako duša a charakter. Smutné.
