Nikdy som si nemyslela, že si raz budem z celého srdca priať, aby som na neho zabudla. Nikdy totiž nestretneme človeka, pri ktorom je nám od začiatku jasné, že sa vzťah s ním neskončí dobre. Najprv je všetko tak krásne, až sa pristihneme pri tom, ako snívame o budúcnosti. Zrazu to nie je tu a teraz… Odrazu sa spolu s ním vidíme už navždy a práve tieto myšlienky nám neskôr, ako sa niečo pokazí, dokážu poriadne strpčiť život.
Si v situácii, o ktorej sa domnievaš, že sa nikdy neskončí. Ako by sa aj mohla, keď v tvojej duši práve teraz panuje totálna anarchia? Srdce plače a krváca, hlava ničomu nerozumie. Ani jedno, ani druhé nevidia žiadne východisko. Proste odišiel, povedal zbohom, rozprávka sa skončila… A ty prežívaš drámu, ktorej dej sa odohráva v poriadne hmlistom a depresívnom prostredí.
Často si predstavujem, aké by to bolo, ak by som ťa nikdy nestretla. Čo by som cítila? Prázdnotu? Alebo slobodu, ktorú teraz moja duša nemá? Pretože práve po nej prahnem. Po pocite, že sa môžem slobodne nadýchnuť a nič ma neťahá späť. Späť k obdobiu, kedy sa to celé začalo, a späť k tebe. Teraz už neverím, že sa raz všetko na dobré obráti a my dvaja spolu budeme šťastní. Posledné dni sa presviedčam len o tom, že raz… Raz ma necháš ísť.
Nedávno som na našom Instagrame písala prológ k obrázku, ktorý vyvolal celkom slušnú pozitívnu odozvu. Dovtedy som si myslela, že sa tento „problém“ týka iba mňa. Že som jedna z mála, ktorí to na sebe začali pozorovať, no podľa vašich slov, je nás viac, ako by som predpokladala. Bohužiaľ… A to ma prinútilo zamyslieť sa. Prečo sa to deje a prečo vekom strácame nádej…
O láske už nechceš ani počuť. Už nesnívaš. Bola si toľkokrát zranená a zlomená. A bojíš sa. Bojíš sa, že sa to môže zopakovať. Predchádzajúci vzťah ťa zabil tým najkrutejším spôsobom… Zabil tvoje city.
A ty už nikdy nechceš milovať. Stala si sa vo svojom živote herečkou a podľa scenára máš hrať šťastnú a bezcitnú…
Ak by som mala byť úprimná, neznášam túto dobu. Neznášam, že sa každý ponáhľa. Že jeden neberie ohľad na druhého, ale na druhej strane sa každý stará do každého. Neznášam, že ľudia chcú rozhodovať o živote niekoho iného. Prečo by mali?
Doba, spoločnosť a okolie na nás vyvíjajú taký tlak, že občas naozaj nevieme, kto vlastne sme.
