Na dnešnej dobe ma fascinujú dve veci. Má totiž jedno veľké pozitívum a jedno – možno menšie, väčšie, možno adekvátne – negatívum. Jej dobrou stránkou je to, že nám dáva priestor na realizáciu. Môžeme všetko. Zo dňa na deň vieme odhodiť to, čo sme si roky budovali, a začať odznova. A tým negatívom je… Že môžeme všetko. A to nás nenechá na pokoji. Núti nás to pochybovať o tom, či ideme dobrým smerom, pretože možností je toľko, až by som z toho jeden zbláznil.
Nemám rada, ak niečo zostane nedopovedané, alebo ak nám v hlavách ostanú veci, s ktorými si nevieme spojiť uspokojivý záver. Pretože takéto záležitosti zostávajú v nás a dokážu sa potom vynoriť v tých najneočakávanejších chvíľach. Objavia sa pred nami, keď sme na ne pripravení najmenej a život tak dostáva farby, ktoré si neželáme pozorovať. Ale pomaly som sa dostala do bodu, kedy mi je jedno, či po sebe zanechám nejaké otázky. Vieš, ja chcem len jedno – byť šťastná. A s tebou to, žiaľ, nešlo.
V živote každej ženy existuje on. Ten ktorý nám na jednej strane zbúral všetky vzdušné zámky, zničil všetky sny o dokonalej láske, ale na strane druhej nám dal tak neskutočne veľa. Ten, ktorý nám ukázal, ako veľmi dokážeme milovať… Aj keď nesprávneho človeka. Je to muž, ktorého si určite stretla aj ty. Ten pán dokonalý, ktorý mal dokonalé správanie, dokonalé vystupovanie a milovala si každú jednu bunku jeho tela.
Kto miluje, ten chce darovať seba samého. Vždy som túžila po tom spoznať niekoho. Nielen tak niekoho, ale niekoho, kto bude pre mňa špeciálnym. Niekto, komu budem môcť povedať o všetkých svojich radostiach i strastiach. Niekoho, komu sa naplno oddám a naopak i on mne. Niekoho, z koho budem doslova i do písmena paf. Niekoho, koho zaplavím láskou, citmi i pocitmi. Napokon… Nemusela som ani čakať, pretože sa sčista-jasna niekto taký i objavil.
Raz by som chcela vedieť, prečo sa niektoré veci musia udiať. Prečo sme občas potrestaní aj za to, že sme sa odvážili milovať. Prečo najviac získame vtedy, keď najviac stratíme, a prečo keď sa stane to, čoho sme sa ešte pred chvíľou tak hrozne báli, zrazu cítime len mrazivý pokoj. Prečo nás práve človek, ktorého najviac milujeme, musí svojím nezáujmom naučiť, aby sme konečne začali mať radi i seba…
Pozná to takmer každá jedna z nás. Sme „len“ ženy. Slovo len vyznieva tak zvláštne, ako keby sme boli nejaké menejcenné alebo bezvýznamné. Avšak opak je pravdou. Len v tomto zmysle znamená, že sme až tak veľmi dobré, že to občas hrá v náš neprospech. Je jedno, či máme pätnásť, tridsaťpäť, päťdesiat, stále ľúbime a veríme rovnako.
Máme to už akosi v sebe…
