„Neviem byť sám…“ To by mala byť stopka pre každú z nás. A nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Všeobecne sú ľudia, ktorí nedokážu chvíľu vydržať osamote, hrozbou. Hrozbou sami pre seba aj pre svoje okolie, ktoré často o ničom netuší. Pretože takéto vzťahy, za ktorých vznikom stojí niečí deficit, či už kamarátske alebo partnerské, nikdy nedopadnú dobre. Doslova v nich obaja hľadia opačným smerom a jeden je škaredo vodený za nos…
Neviem, kedy sa to stalo, a vlastne neviem ani ako, viem len, že bol zrazu mojou komfortnou zónou. Nestalo sa to okamžite, nebolo to náhle a bez rozmyslu. Bolo to načasované dokonale, presne tak, aby do seba zrazu všetky kúsky našich príbehov zapasovali presne ako puzzle. Chcelo to len chcieť, nič viac a nič menej, a ja som až vtedy pochopila, že to skutočne môže byť také jednoduché.
Dnes už viem, že problém nikdy nebol v tom, že by som chcela od neho príliš veľa, práve naopak, ja som chcela príliš málo. Nežiadala som ho o to, aby ma ľúbil, nemusela som, vždy som vedela, že to tak je.
A zakaždým, keď sa na mňa pozrel, videla som, že sa zamilováva zas a znova. Rovnako ako on videl, že ja robím to isté…
Občas sú vzťahy hmlisté. Také, no povedzme, že kostrbaté. Jednoducho občas nevieme, na čom sme, hoci ešte nedávno sme tento pocit nemali a nájsť ten bod, v ktorom sa čosi neviditeľné zlomilo, je nielenže náročné, ale priam nemožné. Pretože na to, aby sme to zistili, by sme potrebovali nazrieť aj do hlavy toho druhého, nielen do našej. A tak ľahko spanikárime a nadobudneme presvedčenie, že sme v niečom pochybili, že sa nás ktosi rozhodol bez vysvetlenia vymeniť, že sa na nás jednoducho vykašľal…
Ja viem, že už to s mnohými ľuďmi nie je také, aké to bolo predtým. Viem, že niekde už panujú chlad a nezáujem, hoci sa nič strašné neudialo, hoci tomu nepredchádzal žiaden veľký tresk, žiadne hádky, sklamania, cez ktoré sa nemožno preniesť. Sama som to dokonca v opačnom garde v niektorých vzťahoch pocítila – že to už nie je ono, že už o mňa niekto taký záujem nejaví, že si jednoducho pripadám zbytočná, ako piate koleso na voze. Lenže vtedy som ešte ničomu nerozumela…
Každého z nás niečo čas naučil. Čosi sme vďaka nemu pochopili, na čosi sme získali iný pohľad, mnoho vecí sme vďaka nemu prestali riešiť a predovšetkým – pochopili sme, že skutočne všetko je pominuteľné. To dobré aj to zlé. Vďaka času síce nikdy úplne nezabudneme, no prestaneme mať dôvod vracať sa k tomu. Čas je liekom, učiteľom aj sprievodcom, na ktorého sa môžeme spoľahnúť, že nám ukáže naše silné aj slabé miesta.
