Sedím na okraji bazéna, nohy ponorené vo vode, pozerám sa na vodu, ako v nej robím jemné vlny, a premýšľam – ako vždy, ako stále. Snažím sa utiecť pred svetom, ktorý mi ponúka všetko, avšak zisťujem, že ja všetko nepotrebujem, potrebujem len štipku lásky, zopár drobnej radosti, kúsok šťastia a hŕstku dobrej nálady. Môj pohľad smeruje na vodu, keď prídeš ku mne ty, posadíš sa vedľa mňa a spýtaš sa, či sa môžeš ku mne pridať. Spýtam sa, či tým myslíš robenie vĺn vo vode, len sa usmeješ a povieš, že pri mne budeš robiť čokoľvek, len ak budeš môcť byť so mnou.

Moje správanie nebolo správne, odísť bez slov, odísť bez vysvetlenia, moja bolesť bola väčšia ako všetky naše spomienky, ako všetka naša minulosť, prítomnosť či budúcnosť. Moja láska nedokázala milovať teba. Obviňujem sa, lebo som urobila niečo, čo robili mne druhí. Vždy som bola obeť, teraz som obeťou urobila teba. Zabudla som na svoju bolesť, zabudla som na našu lásku, zabudla som na tvoje city. Cítim sa hrozne, nie preto, že som ti ublížila, ale preto, že si ma k tomu donútil…