Dnes už viem, že problém nikdy nebol v tom, že by som chcela od neho príliš veľa, práve naopak, ja som chcela príliš málo. Nežiadala som ho o to, aby ma ľúbil, nemusela som, vždy som vedela, že to tak je.
A zakaždým, keď sa na mňa pozrel, videla som, že sa zamilováva zas a znova. Rovnako ako on videl, že ja robím to isté…
Občas sú vzťahy hmlisté. Také, no povedzme, že kostrbaté. Jednoducho občas nevieme, na čom sme, hoci ešte nedávno sme tento pocit nemali a nájsť ten bod, v ktorom sa čosi neviditeľné zlomilo, je nielenže náročné, ale priam nemožné. Pretože na to, aby sme to zistili, by sme potrebovali nazrieť aj do hlavy toho druhého, nielen do našej. A tak ľahko spanikárime a nadobudneme presvedčenie, že sme v niečom pochybili, že sa nás ktosi rozhodol bez vysvetlenia vymeniť, že sa na nás jednoducho vykašľal…
Ja viem, že už to s mnohými ľuďmi nie je také, aké to bolo predtým. Viem, že niekde už panujú chlad a nezáujem, hoci sa nič strašné neudialo, hoci tomu nepredchádzal žiaden veľký tresk, žiadne hádky, sklamania, cez ktoré sa nemožno preniesť. Sama som to dokonca v opačnom garde v niektorých vzťahoch pocítila – že to už nie je ono, že už o mňa niekto taký záujem nejaví, že si jednoducho pripadám zbytočná, ako piate koleso na voze. Lenže vtedy som ešte ničomu nerozumela…
Každého z nás niečo čas naučil. Čosi sme vďaka nemu pochopili, na čosi sme získali iný pohľad, mnoho vecí sme vďaka nemu prestali riešiť a predovšetkým – pochopili sme, že skutočne všetko je pominuteľné. To dobré aj to zlé. Vďaka času síce nikdy úplne nezabudneme, no prestaneme mať dôvod vracať sa k tomu. Čas je liekom, učiteľom aj sprievodcom, na ktorého sa môžeme spoľahnúť, že nám ukáže naše silné aj slabé miesta.
Trvalo to dlho – možno viac ako dlho, ale potom zrazu som jedného dňa jednoducho vstala a vedela, že už viac nemôžem žiť týmto skazeným príbehom. Vedela som, že nemôžem večne zostať zaseknutá na jednom mieste, že sa už musím pohnúť ďalej. Nečakala som, že to urobíš so mnou, vedela som totiž, že ak by som stále len vyčkávala na teba, nikdy by som nikam nešla.
Asi je zbytočné hovoriť ti, že viem, ako sa cítiš, pretože si to už v posledných dňoch počula toľkokrát, že sa tieto slová premenili na bezcennú a otrepanú frázu. A pravdou taktiež je, že to možno neviem, hoci aspoň trochu tuším, čo sa v tebe teraz odohráva. Že to ani sama nevieš pomenovať? Drahá, presne o tom to je… O pocitoch, v ktorých sa stratíme ako v nekonečnom a neznámom bludisku, o všetkých tých emóciách a zároveň mrazivom prázdne, v ktorom ako lusknutím prstov zrazu necítime nič.
