Pamätáš na tie krásne časy, ktoré sme spolu zažili? Pamätáš na to, kedy sme sa po prvýkrát stretli? Pamätáš, kedy sme išli prvýkrát spolu von iba my dvaja? Pamätáš na náš prvý bozk? Pamätáš, ako sme sa rozprávali dlho do noci? Pamätáš na tie rozhovory, ktoré boli tak úprimné? Aj na tie, ktorých pointu nechápem doteraz? Pamätáš sa na to, ako sa ti roztriasli kolená, keď sa nám prvýkrát preplietli prsty na rukách?
Snaha je vynikajúca „vec.“ Dokáže nás priviesť do vytúženého cieľa, vie náš život obohatiť o momenty naplnené šťastím, kedy si povieme, že hoci to bolo ťažké, stálo za to… Ale niekedy je snaha to najhoršie, čo môžeme urobiť. Naozaj. Predovšetkým sa to týka snahy, ktorá by mala prinútiť niektorých ľudí inak konať. Viac si nás vážiť. Viac nás počúvať, konečne k nám niečo začať cítiť. A toto je ukážková situácia, v ktorej akékoľvek snaženie jednoducho nemá cenu…
Je to tá istá otázka, ako keby sa ma niekto spýtal, či si prajem viac slobodu, diskotéky, neobmedzenosť, chlapcov, zbesilé noci, z ktorých si nič nebudem pamätať, rýchle jazdy, nezabudnuteľné spomienky alebo či moje srdce viac túži po plnohodnotnom vzťahu, po mužovi, ktorý ma bude milovať so všetkými mojimi chybami – a že ich nie je naozaj málo. Či moje srdce túži po zodpovednosti, záväzkoch, rodine, domove a závislosti na druhej osobe…
Tento text bude trochu iný ako moje predošlé. Nebude o vzťahoch. Teda vlastne bude… Ale o trochu iných vzťahoch, o akých zvyknem písať. Zväčša boli moje riadky o láske. Partnerskej, mileneckej a dokonca najčastejšie o takej, ktorá sa skončila zlomených srdcom, pretože niekto ľúbil viac, niekto menej, niekto vôbec, niekto lásku nechcel, no chcel to pekné, čo spolu s ňou ruka v ruke chodí. A dnes som si uvedomil, že jedným zlomeným srdcom sa život nekončí. Vlastne som to vedel omnoho skôr, ale nakoľko mám práve teraz v duši o niečo viac bolesti ako obvykle, prišiel som na to, že na rozdiel od zlomeného srdca, táto sa asi nikdy nevylieči.
Čoraz viac a viac žijeme stereotypnými životmi. Nevyjdeme von z postele so slovami: „Dnes chcem niečo nové.“ Vychádzame stadiaľ so slovami: „Dnes bude snáď všetko po starom.“ Radujeme sa, keď sú veci tak, ako boli i doteraz. Bez akejkoľvek možnej zmeny. Vyhovuje nám, že si nemusíme na niečo nové navykať či sa tomu prispôsobovať. Preto žiadnu zmenu neprijímame v našich životoch…
Áno. Si sklamaná. Vidím to. Vidia to aj iní. Keď kráčaš po ulici, tak to už nie si ty. Nie si to dievča so širokým úsmevom, ktoré má pocit, že je milované. Necítiš to šťastie, ktoré ti pomáhalo prekonať všetky chvíle…
Práve teraz, keď čítaš článok za článkom, si praješ, aby si našla ten pravý, kde ťa niekto pochopí. Možno to bude práve môj a možno nie…
