Vždy som milovala ľudí, ktorí veľa čítali. Jednak sme mali spolu mnoho spoločného a jednak som v ich prítomnosti mala pocit, že mi rozumejú viac ako ktokoľvek iný. Boli totiž svedkami toľkých príbehov, že sa im ten môj vôbec nezdal čudný. Viac počúvali, menej mi skákali do reči. Viac sa zaujímali, menej odsudzovali. Viac chápali, menej krútili hlavou… A preto odvtedy, keď mi niekto povie, že rád číta, viem, že si budeme rozumieť. Rovnaké pocity som mala, aj keď som na internete natrafila na slová od Amandy Lovelace – svojskej autorky niekoľkých kníh, ktorá sama prelúskala tisícky ďalších príbehov. S niektorými ľuďmi sa vlastne nemusíme vidieť, no napriek tomu môžeme mať pocit, že nám hovoria z duše.

Pekné slová niekedy padnú vhod, ale občas potrebujeme, aby nám niekto i nepeknou pravdou otvoril oči. Niektoré vety sa síce nepočúvajú ľahko, no na to, aby sa niečo v našom živote zmenilo, ich potrebujeme počuť. I keď sa občas pýtam, či viac ako tvrdá pravda nebolia práve milé, no falošné reči… A podľa mňa si rovnakú otázku kládol aj R. H. Sin, spisovateľ, ktorý svojimi knihami a krátkymi výrokmi pomáha ľuďom objavovať to, čo možno v kútiku duše tušia, no boja sa priznať si to. Verím, že sa nad jeho slovami zamyslíte i vy a v prípade, že sa vo vašom živote dejú veci, ktoré vám ubližujú, nájdete odvahu niečo zmeniť…