Myslela som si, že to bude trvať navždy. Mala som pocit, že to, čo máme, je už večné. Musela som si však priznať, že sa mýlim. Nie som jediná, viem, deje sa to veľmi často. Zostala som sama a možno by si niekto myslel, že ma to položí, no opak sa stal pravdou.
Vieš, ja som pred rokmi bojovala o nás s takým nasadením, že som svoju dušu unavila…
Niektoré situácie či okolnosti nás zastihnú nepripravených. Nepremýšľame nad nimi, pretože s nimi proste nepočítame. Tak ako to bolo s tebou. Nikdy som nerozmýšľala nad tým, aké to bude, keď to nám dvom nevyjde. Čo sa stane so mnou a čo s tebou. S nami… Ako sa budeme k sebe správať, keď sa náhodne stretneme, čo všetko budeš mať chuť mi vykričať, aká veľká bude tvoja túžba ublížiť mi.
Tento článok som sa rozhodla napísať, pretože sa v poslednej dobe akosi často stretávam s ľuďmi, ktorí sa na svet síce usmievajú, no vo svojom vnútri bojujú každý jeden deň svojho života doslova o prežitie. Nežijú – prežívajú. Aj ja som to zažila. A občas sa mi stane, že mám zlé obdobie ešte aj teraz. No ak je to len obdobie, je to v poriadku. Každý sme raz hore a raz dolu. Niekto je však „dolu“ aj niekoľko rokov… A to už problém je…
Ak máme urobiť dôležitý životný krok, strach z nepoznaného a z nového začiatku nás prinúti premýšľať nad tým, či robíme dobre. Či je to naozaj to, čo chceme, či sme pripravení niečoho sa vzdať a niečo nové zasa na oplátku získať. Chcem ti však povedať, že nezáleží na tom, aká zmena ťa práve čaká. Ak váhaš a pociťuješ obavy, je to v poriadku. Je to prirodzené…
Viem, že ak sme zamilovaní, niektoré naše zmysly vypíname. Na úkor nich sa nám zasa spustia úplne iné receptory, na ktoré sa však pod vplyvom chemického koktejlu, ktorý láska spúšťa v našom mozgu, nemôžeme úplne spoľahnúť. Neposkytujú nám dôveryhodný obraz o realite, v ktorej sa práve nachádzame, no majú vo zvyku ju trochu skrášliť. A to niekedy i spôsobom, ktorý sa neskôr preukáže ako dvojsečná zbraň, a – bohužiaľ – jediným človekom, ktorý jej ostrosť pocíti na vlastnej koži, sme práve my.
Stačí, ak vám poviem iba toľko, že jeho úsmev, oči, pohľad… Už myslíte presne na toho človeka, vo vašej mysli sa vám vynára spomienka na niekoho, na kom vám záleží, respektíve… Možno „iba“ záležalo. Je to už len obraz, ale pre vás ten najkrajší na svete. V kútiku duše sa zasmejete a myslíte na tie všetky spomienky, ktoré vám po ňom zostali. Ako ste sa prvýkrát pozdravili, ako sa vám pohľady stretli, ako ste celé noci prerozprávali, na jeho dotyky rúk, pier.
