Možno sa ti spočiatku bude zdať, že to so mnou také ľahké nebude. Že to bude trochu nuda, pretože už dávno sa neviem nadchnúť len tak… Z ničoho nič… Z okamihu na okamih. To, čo ma vie nadchnúť, sú spomienky, v ktorých sú ľudia stále rovnakí ako dnes. Takí, čo sa nezmenili, aj keď sa v ich živote vyskytlo niečo, čo by ich zmeniť mohlo. Ale oni odolali. Vydržali. Nezanevreli… Dnes už nestratím hlavu, keď sa na mňa usmeje pekný muž. 

Určite aj ty premýšľaš nad tým, ako sa to mohlo stať, a možno viníš aj seba. Veď prečo inak by sa to skončilo tak, ako sa to skončilo? Vieš, tak to chodí, ak si pripustíme k telu niekoho, koho by sme sa radšej mali strániť. Po čase už ani nevieme, čo presne cítime, a nechceme si priznať, že nás ten druhý naozaj nemiluje. Iba to hrá, alebo si už ani s touto fraškou nerobí starosti. Tak radšej obviňujeme seba, že sa nesnažíme dosť…